Druhý festivalový deň sme začali predstavením pre deti a mládež z produkcie Bratislavského bábkového divadla. Neskutočné príbehy Mórica Beňovského sú autorským spracovaním života a odkazu slovenského dobrodruha Mórica Beňovského v réžii Pavla Viechu, ktorý je s Martinom Krčom spoluautorom textu. V inscenácii sa kráľ Madagaskaru, pôvodne z Vrbového, konfrontuje s umelou inteligenciou, ktorá k jeho dobrodružstvám pristupuje skepticky, čím otvára tému miery fabulácie Běnovského cestopisov.
V úlohe Beňovského sprevádza herečka, Frederika Kašiarová, mladého diváka divokými cestami, bojmi a vzburami až ku korunovácii. Stvárňuje ho s nadhľadom a eleganciou. Ponúka príbeh odvážneho muža, ktorý sa nevzdal svojich snov a ideálov, no občas si dobrodružstvá trochu prifarbil. Beňovský sa stáva slovenskou mytologickou postavou, ktorá všade bola a všetko prežila. Jeho príbeh sa postupne deformuje a rozpadá. Kým sa jeho začiatky snažia o historickú presnosť, v závere Beňovský vyslovene fantazíruje a spomína, že sa v Amerike zoznámil so Simpsonovcami. Inscenácia tak pokladá dôležitú otázku, kým skutočne boli naše slovenské osobnosti. A upozorňuje, že mať trochu kritického myslenia nie je na škodu.
Program Junior ponúkol inscenáciu Vysokej školy múzických umení Helverova noc. Hra Ingmara Villqista hovorí o snahe žiť slušný život v postupne radikalizujúcej sa spoločnosti a o spôsoboch, ktorými totalitné režimy zneužívajú sociálne minority predtým, ako ich ostrakizujú a poštvú proti nim davy. Študenti a študentky si v inscenácii kladú otázky, ako sa šíri krajná politická ideológia a na akých pochybných základoch stoja isté myšlienkové smery. Napriek tomu, že konkrétne časové a geografické reálie hry nie sú špecifikované, odkazujú na programy, ktoré sa odohrávali v nacistickom Nemecku a predstavujú funkčný most k paralelám ku slovenskej súčasnosti, akými sú napr. politické štvanice proti novinárom, queer a trans ľuďom, aktivistom či inak nevyhovujúcim. Inscenácia vyniká vyspelými hereckými výkonmi. Postava Helvera, ktorú stvárňuje študent štvrtého ročníka herectva Alex Frič je vytvorená s mimoriadnym citom a úctou. Nespolieha sa na herecký kŕč, ktorým sa zvyknú postavy znevýhodnených ľudí v činohre znázorňovať, ale stojí na ambivalencii situácie a jedinečnosti Helverovej osobnosti, ktorá sa vo svojej každodennosti ocitla ako obeť súkolia dejín.
Inscenácia Dospelosť priniesla pohľad na tému dospelosti z úplne inej perspektívy. Divadlo z Pasáže otvorilo otázku, aké je to byť dospelým človekom, ktorého okolie napriek veku neustále vníma ako dieťa. Herci a herečky divadla nám dovolili nahliadnuť do svojho najvnútornejšieho sveta a podelili sa o vlastné skúsenosti, túžby i frustrácie. Mali sme možnosť sledovať mozaiku príbehov vytrhnutých z intímnej každodennosti. Tie zachytávajú lásky, starosti, spomienky z dospievania svojich performerov, ktoré sa od zážitkov väčšinovej populácie líšia snáď iba tým, že väčšinová populácia nie je stigmatizovaná a infantilizovaná. Dospelosť konfrontuje diváka s vlastnými, často skrytými predsudkami a nalieha, aby už konečne začal vnímať ľudí so znevýhodnením ako seberovných.
Po slávnostnom otvorení festivalu, o ktoré sa postarali patróni Júlia Rázusová a Ivan Martinka, nasledovalo predstavenie Košického národného divadla Banský kvet v réžii Karola Rédliho. Tragikomédia autora Csaby Székelyho rozpráva príbeh ľudí v hladovej doline – v dedine, kde po zatvorení baní ostal len alkohol, zúfalstvo a konár, na ktorom sa človek vie obesiť. Táto téma je v súčasnosti pálčivá a ponúka náhľad do sociálne slabých podmienok, ktoré sa v týchto oblastiach vyskytujú. V malej drevenici sledujeme ťažké osudy dedinčanov. Tí väčšinu času len pijú a cyklia sa vo svojom zúfalstve. Bohužiaľ, inscenácia sa sústreďuje viac na snahu diváka pobaviť, než ho dovzdelať či upozorniť na sociálnu nevyrovnanosť, s ktorou sa na Slovensku a najmä v regiónoch, kde sa rozvoj pozastavil, stretávame. Herecky schopný súbor tak venuje pozornosť pointovaniu vtipov, snahe dodržať dôveryhodný gemerský dialekt a na hlbší ponor do tragédie postáv neostáva priestor. Predstavenie sa aj napriek tomuto kritickému pohľadu, stretlo s diváckymi ováciami, ktoré si nepochybne Michal Soltész v hlavnej postave, no aj jeho hereckí kolegovia, za svoje výkony zaslúžia.
V neskorších večerných hodinách sme mohli vidieť aj prvé predstavenie novej festivalovej sekcie s názvom Veľkú nulu prstom na tabuľu, ktorá vznikla ako reakcia na deštrukčné kroky FPU a ako podpora tvorcov a tvorkýň, či zoskupení, ktorých fungovanie je v súčasnosti limitované či ohrozené. Sólo performancia Veroniky Malgot Kultúra konca je silnou výpoveďou ženy, matky, umelkyne, ktorá bojuje so svojimi myšlienkami, systémom, aj sebou samou; ktorá nechce a nedokáže veci ukončovať, (ne)rozhoduje sa racionálne a stavia na svoju intuíciu. Ide o fúziu slova, pohybu a tanca. Balansuje medzi humorom a tragikou, úvahovosťou a emocionalitou. Je absolútne vyvážená a presná, svojou úprimnosťou tne do živého.
Zlatým klincom večera bol inscenovaný koncert brnenského Divadla Husa na provázku Držím ti miesto. Program zložený z hitov slovenských hudobných legiend ovládol Divadelné námestie i jeho okolie natoľko, že martinské publikum nechcelo českých hostí pustiť z javiska. Za krásnymi slovenskými melódiami a ľubozvučnými textami piesní sa však skrývala aj trpká výpoveď o našej krajine, z ktorej mnohí odchádzajú, pretože im nestačia reči o peknej prírode, obrovskom potenciáli či lacných, slovenských a kvalitných potravinách. Inscenovaný koncert tak nebol len hudobnou oslavou našej kultúry, ale aj kritickou reflexiou spoločnosti, v ktorej žijeme.
