Inscenácia Posledný prípad Viktora H. priniesla silný a mrazivý príbeh o vine, spravodlivosti a zlyhávaní rodinných vzťahov. Tvorcovia prepájajú detektívny thriller s iróniou a otvárajú témy agresivity mladých ľudí či rodičovskej nevšímavosti. Inscenácia, v ktorej bola signifikantná najmä atmosféra a výrazné herecké výkony podnecuje k otázkam, na ktoré nie sú jednoduché odpovede.
Počas Dotykov a spojení mali diváci možnosť vidieť dve inscenácie v réžii patrónky festivalu, Júlie Rázusovej. Súčasťou hlavného programu štvrtého festivalového dňa bola OTA Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Michal Ditte, autor dramatickej predlohy, spracoval život a posolstvo významnej slovenskej investigatívnej novinárky dvadsiateho storočia, Oty Plávkovej. Tá v roku 1968 odmietla prijať okupáciu ako „bratskú pomoc” a stala sa pre vtedajší režim nepohodlná. Jej život sa na javisku konfrontuje s postavou Laury, mladej súčasnej novinárky, ktorá sa kvôli vyhrážaniu od ľudí na vysokom postavení, no tiež slovných útokov bežných konzumentov spravodajstva, musí skrývať na vidieku. Ditte a Rázusová prinášajú otázku, čo znamená byť novinárom. Aké riziká so sebou prináša práca, ktorá by mala byť absolútnym základom demokratickej a slobodnej spoločnosti. V pohybovo jednotnej, rytmickej, energickej inscenácii sa vystrieda v rolách Oty šesť herečiek, ktoré nám fragmentárne a nelineárne odhaľujú správanie režimu a celoživotný odkaz tejto významnej osobnosti. Budúce generácie sa nás budú pýtať, čo sme robili. Je dôležité nestratiť svoje hodnoty a nepodvoliť sa. To nám Ota Plávková pripomína.
V rámci hlavného programu sme mali možnosť zažiť performance Adama Draguna Alex. Situáciu straty zmyslu práce a umeleckého smerovania sledujeme cez rôzne uhly pohľadu: režiséra, ktorý proces mapuje, človeka, ktorému sa to deje, dieťaťa, ktoré si stratu snov nevie predstaviť či oko kamery, ktorou kreatívny tím vývoj dvojročného kreatívneho procesu sleduje. Alex je performatívna esej o strate ideálov, s ktorými človek stráca aj časť seba, ich znovuobjavovaní a o tom, čo tento typ premeny môže priniesť. Prítomnosť detí, či už z videozáznamu, alebo herecký výkon Anny Tóthovej, prináša téme vyhorenia nové konotácie. Detská neschopnosť pochopiť, ako môžu sny prestať dávať zmysel nevytvárala iba protipól ústrednej téme, ale aj humornú plochu reflexie, s ktorou sa vie nejeden (nielen) divadelník stotožniť.
Inscenácia Unavená žiadosť Divadla SkRAT využíva rámec pracovnej porady ako metaforu fungovania slovenskej kultúrnej sféry. Zachytáva každodennú realitu umelcov zápasiacich s neistým financovaním, byrokraciou či prekarizovanými pracovnými podmienkami. Tým, že inscenácia pracuje s konkrétnymi odkazmi na aktuálne spoločenské a politické dianie, poukazuje na dlhodobo neudržateľný stav kultúrnej politiky na Slovensku. Humor a absurdita slúžia ako prostriedok kritickej reflexie systému, ktorý od pracovníkov v kultúre vyžaduje neustále dokazovanie vlastnej hodnoty.
