Deň sme už klasicky začali programom pre deti a mládež, a to inscenáciou Andreja Kalinku Verbum, ktorá je voľným pokračovaním diela Sacrum. Obe sú smerované primárne záverečným ročníkom základných škôl a študentom a študentkám stredných škôl. Inscenácia je performatívnou úvahou o slove ako takom a subjektívnej interpretácii nielen slova, ale s ním súvisiacej aj reality, ktorú vnímame na základe našej skúsenosti každý odlišne.
Režisérka Iveta Ditte Jurčová oživila príbeh českej grófky Sidónie Nádhernej a jej zápas o zachovanie hodnôt v inscenácii Nádherná záhrada po nej zostala. Site-specific inscenácia z koprodukcie Bez javiska a Divadla Pôtoň nás zaviedla na javisko Národného domu, hoci pôvodne nie je určená pre divadelné priestory. Festivalové hosťovanie však prináša aj takéto špecifiká a nové vyznenia pôvodného diela. Jeho hlavná myšlienka pritom zostala čitateľná aj v tomto kontexte – potreba skrášľovať a zveľaďovať prostredie, v ktorom žijeme. Divák má možnosť sledovať výtvarné inštalácie, ktoré sa spájajú s jej osudom, voľne sa pohybovať po priestore, dotýkať sa vystavených exemplárov, čítať či vypočuť si o nich, alebo si za pomoci meotaru prezrieť Sidóniin osobný archív. Inštalácia sa plynule mení na performance herečky Simony Hudecovej, ktorá prostredníctvom textu Slávky Civáňovej objasňuje tragiku zámku vo Vrchotových Janoviciach. Divák má možnosť uvažovať nad našou neschopnosťou konzervovať a ceniť si pamiatky. Budovy chátrajú alebo sa z nich stávajú predražené developerské projekty. Vieme nahliadnuť do Sidóniinej záhrady a uvažovať nad vzniknutými a pomaly nenapraviteľnými pamiatkovými dlhmi.
V istom zmysle na ňu nadviazala aj inscenácia Slovenského národného divadla Nosorožec – viacnásobne nominovaná na Dosky – v réžii Júlie Rázusovej, ktorá túto potrebu preniesla z vonkajšieho priestoru do nášho vnútorného sveta. Aj svoje hodnoty, postoje a schopnosť kriticky myslieť je totiž potrebné neustále zveľaďovať, ak nechceme prepadnúť väčšinovému, stádovitému nastaveniu, ktoré môže byť zvodne jednoduché, no zároveň nebezpečne klamlivé. Róbert Mankovecký v úvode pred predstavením podotkol, že návštevníkov Dotykov a spojení čaká vrchol. Rozhodne sa nemýlil, najmä čo sa týka hereckého výkonu Romana Poláčika, ktorý divákom predviedol zlomeného a vyčerpaného jedinca, ktorý sa pokúša zostať človekom a nezmeniť sa na nosorožca. Rázusovej inscenácia priamo reaguje na zdeštruovaný stav slovenskej kultúry. A apeluje na to, aby naša koža nezhrubla a nenarástol nám na čele roh.
Deň zavŕšila inscenácia Akcent mladej maďarsko-slovenskej divadelnej platformy TREPP, ktorá bola uvedená v dramaturgickej sekcii Veľkú nulu prstom na tabuľu. Podľa knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky viedli členovia platformy rozhovory o živote vo viacjazyčnom prostredí s mladými ľuďmi. Výsledným tvarom je montáž siahajúca od začiatku dvadsiateho storočia až na koniec dvadsiateho prvého, ktorá hodnotí minulosť, konštatuje prítomnosť a predpovedá budúcnosť viacjazyčnej Bratislavy. Akcent ponúka podnetný myšlienkový experiment, podnecuje diváka zapájať znalosti cudzích jazykov, o ktorých častokrát ani nevie, že ich má a je plný momentov, s ktorými sa dá stotožniť, aj keď divák nepochádza z viacjazyčnej domácnosti. Pri inscenácii uvedomí, že portfólio rôznych jazykov, ktoré ho v bežnom živote obklopujú, je pestrejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
