Akoby sa spoločenské dianie opakovalo po špirále

foto: Braňo Konečný

Súčasťou programu tohto ročníka festivalu sú aj dve inscenácie v réžii Petra Palika – Gule, body, sekundy a Frontový autobus. Prvú z nich pripravil so študenstvom Akadémie umení v Banskej Bystrici, druhá je pouličný projekt oživujúci aktivity Frontového divadla. Inscenácie spája volanie po spolupatričnosti a empatii, ako aj výstraha pred opakujúcimi sa dejinami.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

Krutý pohľad do vlastnej kuchyne

foto: Braňo Konečný

Prečo sa mladí tvorcovia rozhodli inscenovať hru Rodinné príbehy o juhoslovanskej vojne z deväťdesiatych rokov? Režisérka Silvia Matejčíková hovorí o tom, ako Biljana Srbljanović prehovára k dnešnému publiku, prečo je dôležité vnímať, čo deti sledujú vo svojom okolí, a či nám môže divadlo pomôcť vystúpiť z bludného kruhu frustrácie a agresie.

celý rozhovor si môžete prečítať alebo vypočuť tu.

3… 2… 1…!

Čo sa ťa za dobu fungovania tohto festivalu najviac dotklo?

Dotkli sa ma ľudia, ktorí sem prinášali veľa dobrej energie. Ja som tu chodúľoval na ulici niekoľko rokov po sebe a obveseľoval som tých, ktorí práve neboli na predstaveniach. A spolu sme vytvárali veľmi príjemnú atmosféru – či už na námestí v stane, alebo pred pódiom.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Sto ľat, sto ľat, nech žije, žije nám! Tada tada tadadadadá.

Martin Frank, bábkoherec

Čo sa ťa za dobu fungovania tohto festivalu najviac dotklo?

Jeden z prvých silných zážitkov, ktoré z festivalu mám, je určite zo študentskej platformy. Vtedy sa platforma začala a zároveň to bolo prvýkrát, keď ma niekto oslovil s tým, aby som išiel niečo robiť na festival. A ak mám vyzdvihnúť, čo sa ma dotklo v rámci Dotykov divadelne, tak to bol Dom v réžii Mariána Amslera z Divadla Andreja Bagara v Nitre, lebo to je jedna z mála inscenácií, čo vo mne dodnes rezonujú. A tu sa tiež začala moja „púť“ po Vnorenej (Odivo), pretože tu som túto inscenáciu videl prvýkrát. Odvtedy som ju videl šesťkrát.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Festivalu by som do budúcnosti poprial veľa prajných divákov, šťastnú ruku a možno aj otvorenie hraníc v tom, čo sa do festivalového programu môže dostať.

Adam Nagy, divadelný kritik

Čo sa ťa za dobu fungovania tohto festivalu najviac dotklo?

Zážitkov je milión a asi by som mal hovoriť o divadle, ale tento festival – paradoxne – nie je iba o divadle. Je o ľuďoch. A preto sú to rozhovory o štvrtej ráno s klavírom na námestí a vítaní slnka. Jednoducho dotyky a spojenia.

Čo praješ Dotykom a spojeniam do budúcnosti?

Dotykom prajem veľa spojení s divákmi.

Max Sobek, divadelný influencer

hodnotenie dňa

Začal sa dvadsiaty ročník festivalu Dotyky a spojenia. Sme tu!
Z rôznych kútov Slovenska sa zbehli divadelníci aj divadelní fanúšikovia, aby spoločne oslávili jubilejný ročník jedného z najobľúbenejších slovenských divadelných festivalov.
Dalo by sa povedať, že prvý festivalový deň spája leitmotív zdanlivo minulých a fiktívnych príbehov. Literatúra, divadlo aj dejiny sú zdrojom našej pamäte, reflexiou nášho žitia, zbierkou múdrostí, ktorú by stačilo otvoriť, začítať sa, zapozerať a poučiť sa.
Doobeda mohlo mladšie publikum s inscenáciou Od Antigony po Lasicu a Satinského precestovať dejinami svetového divadla a overiť si svoje poznatky v kvíze.
Odštartovala aj sekcia Junior, v ktorej sa predstavili hneď dve študentské inscenácie. Obe rozprávali o nesmierne ťaživých témach – jedna o pohlaví, rode a o spoločensky ešte stále neprijatej inakosti, druhá o nefunkčných rodinách, patriarchálnom svete, v ktorom trpia ženy aj deti. Na ich pozadí je spoločnosť, ktorá nechápe, trestá, vymedzuje sa aj otvorene bojuje.
Inscenáciu Gule, body, sekundy v pedagogickej réžii Petra Palika odohrali študentky a študenti Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ide o spracovanie temer rovnomennej hry Tomáša Dianišku Transky, body, vteřiny. Tvorcovia rozprávajú skutočný príbeh československej atlétky Zdeny Koubkovej/Zdeňka Koubeka, ktorého pri narodení označili za dievča a až do jeho dospelosti ho zaň aj považovali. Herecký kolektív vytvára zázemie hlavnej postavy cez lineárnu koláž jednotlivých udalostí zo Zdeninho života, prináša krehké, jemne zveličené aj nepríjemne kruté obrazy. Zo zboru postáv vyniká Lukáš Magda, predstaviteľ Zdeny/Zdeňka, ktorý v postave účinne prináša feminitu a krehkosť v kontraste k maskulínnemu zovňajšku a zosobňuje hľadanie aj vyrovnávanie sa so svojou identitou.
Študentky a študenti Vysokej školy múzických umení v Bratislave predstavili hru Biljany Srbljanović Rodinné príbehy. Poslucháčky réžie a dramaturgie Silvia Matejčíková a Emma Vičanová postavili pred hercov viacvrstvovú až pirandellovskú výzvu, a to v krutom prostredí vojnou a medziľudským nepriateľstvom zničených vzťahov. Na prvý pohľad nevinná detská hra na ihrisku zachytáva spoločnosť okolo nich – rozvrátenú a polarizovanú, ale i zaužívané deštruktívne rodinné vzorce. Vo výraznej scénografii detského ihriska a krikľavo farebných kostýmoch aj v hyperbolizovanom až karikaturizovanom prístupe herci hrajú deti, ktoré sa hrajú na svojich rodičov. Prinášajú ostrý komentár a zároveň memento, že pre deti nemusí byť zásadný obsah slov, ale najmä vnímanie a neskôr aj preberanie vzorcov správania.
Oba tvorivé kolektívy volajú svojimi inscenáciami po empatii, mieri a solidarite. Otázkou ostáva, kedy sa takéhoto sveta môžeme dočkať.

redakcia

otázka dňa

Ako môžu divadlá zachrániť kultúru?

Tamara Vajdíková (divadelná kritička): Divadlá môžu zachrániť kultúru tak, že budú robiť to, čo už celé veky robia. Nastavovať zrkadlo súčasnej spoločnosti, ukazovať rôzne uhly pohľadu, kritizovať bezprávie, klásť otázky a navrhovať odpovede. Vtedy prežijú. Možno to znie ako klišé, ale v konečnom dôsledku práve divadlo a ľudia v ňom môžu byť príkladom toho, ako žiť kvalitný život s pokorou a empatiou. Lebo o tom je kultúra, či nie?

Lukáš Brutovský (režisér): Ja si myslím, že divadlá nemusia zachraňovať kultúru inak než tak, že ju budú vytvárať. Dôležité je, aby existovali podmienky na to, aby ju vytvárať mohli. Je dobré, ak tu vzniká občianske povedomie, dokonca si myslím, že súčasná situácia je v čomsi mobilizujúca a dalo by sa povedať, že pre divadlo v dobrom zmysle slova aj provokatívna. Niekedy nie je na škodu, ak časť umelcov pocíti, že tu je nejaký „spoločný nepriateľ“, do ktorého sa môžu oprieť. Myslím, že takáto situácia môže mať aj pozitívne stránky.

Veronika Gabčíková (dramaturgička): Divadlá zachrániť spoločnosť nemôžu, ale dokážu prispieť k postupnej zmene vo vnímaní – od detí až po dospelých. Môžeme hovoriť o tom, že máme byť empatickí, otvorení, tolerantní a ak to budeme robiť dobre a budeme rozširovať svoj dosah, svoje publikum, tak máme šancu urobiť aspoň čiastočne pozitívnu zmenu v spoločnosti. Následne tento postoj preberú tí, ktorí ho videli u nás,
a pôjde to ako lavína. Myslím si však, že to musíme robiť v úzkej spolupráci s pedagógmi, s inteligenciou, s vedcami. Ako samostatné odvetvie tomu vieme len pomôcť.

spojenie s divákmi