V performancii Kultúra konca sa objavuje množstvo tém – bezútešnosť tvorby v súčasnosti, myšlienky odchodu, migrácia, materstvo, vzťahy a napokon (ne)schopnosť alebo (ne)chuť ukončovať. Čo je pre teba osobne najviac ťažisková téma Kultúry konca?
Je to moja tretia repríza a počas predošlých dvoch uvedení som si všimla, že toto predstavenie si vždy nájde istý rezonančný bod, ktorý sa do mňa oprie a niekde pritlačí – či už ide viac do emočných sfér alebo naopak tých racionálnych, smerom ku kritike. Ja dúfam, že témy sú tam rozložené rovnocenne, a že rovnako ako vo mne niektoré z nich v daný moment vyrazia to „dno“ viac a iné menej, tak aj v divákovi; a môžu rezonovať na rôznych poliach.
Hneď v úvode performancie referuješ na absenciu, či lepšie povedané, zamietnutie peňazí na vytvorenie diela, a teda z plánu skupinového projektu vzniklo sólo. V akej fáze príprav si bola, keď si musela začať pracovať na tejto redukcii?
Musím povedať, že to bola pre mňa najkrajšia tvorba. Vôbec som nevedela, že sa mi tak dobre robí samej. Ale niekde to v sebe mám a viem, že mnohí to u mňa považujú aj za istú prekážku, keď som v režime „ja sama“. No práve v tom momente to mohlo rozkvitnúť a ja som mohla byť sama na javisku a ovplyvniť úplne všetky zložky, stelesniť všetko, čo chcem. Čiže paradoxne to rozhodnutie vôbec nebolo náročné. Akonáhle som uvidela tú sumu, poslala som hlasovku Miškovi Heribanovi, s ktorým máme Divadlo Jedným dychom, že je to úplne v pohode, budem tam sama a ešte si aj pozmývam podlahu. V performancii je prítomný aj moment aktualizácie zmluvy, v ktorej som prepísala mená všetkých autorských zložiek za svoje. Povedala som si, že ak mi ju takto podpíšu, môžem projekt s čistým svedomím odovzdať, lebo zmluva je skutočne na sólovú performanciu. Som šťastná, že som to mohla urobiť a síce mohlo vzniknúť dielo za dvadsať alebo tridsaťtisíc eur, nestalo sa tak a ja som veľmi vďačná za toto dielo za dvetisíc.
Sú pre teba tieto finančné škrty, a teda existenčné obmedzenia tvorby vo všeobecnosti skôr paralyzujúce alebo to u teba podnecuje iné sféry kreativity?
Je to veľmi paralyzujúce s ohľadom na sebavedomie. Vždy ma vedeli zabolieť nepodporené projekty, ktoré som napísala s najväčšou vervou. To ma dokázalo vyradiť aj na dva mesiace. Ale keďže je toto je môj cyklus už viac ako 10 rokov, zvykla som si na čiastočné letné paralýzy. Momentálne máme veľké šťastie, že nás podporuje mesto Bratislava a Bratislavský samosprávny kraj, takže aktuálne nemám pocit konca a likvidácie. Darí sa mi plávať a je mi veľmi dobre. Čo naozaj nechápem.
Cítiš sa pohodlnejšie v role režisérky alebo performerky?
Tieto svety nemám rozdelené, obidva absolútne milujem. No musím povedať, že performerke sa tlieska. A je to samozrejme stránka ega, ktorá sa z toho teší. Režisérka je v úzadí, je to viac o tíme, o mini rodine na nejaký čas. Ja mám strašne rada tieto vzťahy, ktoré sa utužia a vyrastú. Aj tvorba, keď je v tíme, kde je prítomná réžia, rastie svojím smerom, do väčšej šírky. Obidve tieto roly mám existenčne rada, no vo všetkých predstaveniach je ich pre mňa omnoho viac – bohužiaľ. Práve tieto dve by som si želala robiť najviac.
Pre mňa osobne je pomerne zaujímavý jeden konkrétny paradox tvojej tvorby. Tvoje autorské textové predlohy sú nesmierne úderné, presné, citlivé. V danom ohľade by slovo mohlo byť aj najsilnejším prvkom tvorby. Ty si však na tlmočenie svojich myšlienok vyberáš iný jazyk – divadelný alebo pohybový, tanečný. Uvažovala si niekedy aj o literárnej tvorbe?
Chcem napísať knihu. A vždy si hovorím, že keď už sa nebude dať robiť divadlo, to bude moment, keď ju napíšem. Zatiaľ to však nenastalo. Mám veľmi zlú pamäť, nepamätám si veľmi veľa osobných, vzťahových vecí, nepamätám si, ako sa niektoré situácie odvíjali v mojom osobnom živote a mám skoro až paniku, že ak to nezachytím teraz, budem mať desaťročie bez zápiskov, že niečo zmeškám. Aj teraz je tranzitné obdobie, keď viem, že veľa vecí sa mení a nestíham to zachytiť a nemám čas. Chcela by som ju napísať tento rok.
