Ako dlho spolupracujete s Divadlom z Pasáže?
Zdá sa mi, že sa pohybujeme v rokoch 2012, možno 2010.
Čím je táto spolupráca špecifická?
Túto otázku dostávam často, ale odpovedám na ňu stále rovnako: absolútne ničím. Ja v Divadle z Pasáže skúšam rovnako, ako v ktoromkoľvek inom divadle. Hercov a herečky vnímam ako svojich kolegov. Ak je pre mňa niečím špecifická, tak tým, že na skúšanie obvykle máme viac času. Minimálne tri mesiace sa stretávame, rozprávame a pracujeme. Ten čas robí veľmi dobre mne, ale aj výslednému javiskovému tvaru. Človek sa do toho celého môže ešte viac zahĺbiť, viac si upratať myšlienky. Čo bolo dôležité, keďže počas posledných troch inscenácií sme sa venovali tzv. devised theatre. Táto metóda si vyžaduje čas. Všetko vzniká postupne – tak ako zbieram verbálny materiál alebo materiál na obrazy a situácie, tak sa tvorí aj scénografia, kostýmy, hudobná zložka, pohybová zložka. Máme čas, ktorý by som si inak vedela dopriať len na poli nezriaďovanej scény.
Vedeli by ste priblížiť čo znamená devised theatre?
Základ je, že všetok materiál pochádza od ľudí, ktorých potom vidíte na javisku. Čiže nepracujeme s fikciou, ale pracujeme s autenticitou. V spolupráci s umeleckou šéfkou Evou Ogurčákovou prichádzam s témou a prinášam otázky. Tie dlho a dopodrobna rozoberáme. Herci a herečky na nich prirodzene hľadia cez svoje vnútro, cez ich názory, postoje, myšlienky, túžby, chcenia, nechcenia. Ja ako editorka ich slov si taktiež vyberám nejaké motívy, ktorým sa potom budeme ďalej venovať v inscenácii.
Aké je to robiť divadlo so znevýhodnenými hercami na Slovensku?
Teraz je na Slovensku náročnejšie venovať sa akémukoľvek druhu divadla. Keď sa bavíme o nezávislej scéne, tam zdroje zmizli úplne. Segment, ktorý nie je podporovaný od svojho zriaďovateľa, to má nesmierne náročné, čo ovplyvnilo chod mnohých kvalitných divadiel. Táto situácia nás nivočí a v rezorte pácha viac škôd ako celosvetová pandémia. Nevzdávame sa, stále pokračujeme a ja mám aj takú vnútornú mantru, ktorú som si požičala z inscenácie Svetlonos –tú sme robili s nezávislým divadelným zoskupením Odivo: „Tam, kde je tieň, musí byť aj svetlo.” A ja vždy dodám, že nevzdávajme sa. Je nutné, aby sme toto prežili a verím, že väčšina z nás toto obdobie kultúry aj prežije.
O čo spoločnosť prichádza, keď vedome alebo nevedome stigmatizuje ľudí so znevýhodnením?
Zaoberali sme sa pojmom večné dieťa, čo je pozícia, do ktorej sa znevýhodnení ľudia dostávajú často. Akonáhle z dospelého človeka urobíte dieťa, neberiete jeho názor vážne a pripravujete ho o práva, ktoré dospelí ľudia majú. Vnímate ho z pozície nadradenosti. Práve toto je problém, lebo my máme v spoločnosti rôzne druhy inakosti a dovolím si tvrdiť, že každý z nás v sebe nesieme nejakú inakosť. Pre mňa je to rovnaké, ako keby sme segregovali ľudí na základe toho, že majú hnedé alebo modré oči.
Títo ľudia myslia, cítia, zažívajú lásky, straty, bolesť, rozhodujú sa vo voľbách, majú mať svoje občianske práva. To nesmieme banalizovať. Vieme, že v mnohých ohľadoch je spoločnosť na Slovensku netolerantná. Niekedy je to presne taká banalizácia, keď sa hovorí o ľuďoch s downovým syndrómom ako o downíkoch, ako o retardíkoch. Ale je jedno, ako im hovoria, na konci dňa tie eufemizmy stále znamenajú down alebo retard. To, že používame zdrobneniny nemení význam tých slov.
Dospelosť nie je jediná inscenácia z vašej tvorby, ktorá sa tento rok na festivale uvedie. Vo výbere hlavného programu je aj inscenácia Lost in Translation/Nájdené v preklade, ktorá tiež adaptuje osobné príbehy performerov. V čom bola pre vás odlišná práca na týchto dvoch réžiách?
Teraz som si uvedomila, že sa to stretlo a tento rok nám zachutili osobné výpovede. V prípade Dospelosti to bol stereotyp „večného dieťaťa”, tak ako sme si povedali. V Lost in Translation/ Nájdené v preklade sme zas riešili tému migrácie a translácie identity. Koľkokrát sa môžem preložiť do iného jazyka bez toho, aby som stratila samu seba? Čiže v oboch prípadoch sme išli bytostne a na dreň. Cez konkrétny manželský pár sme sa zaoberali pocitmi cudzincov a cudziniek, ktorí sa ocitli v nejakej inej krajine, kde sú prekladaní do cudzieho jazyka alebo sa sami učia prekladať. Zaoberali sme sa prípadmi z cudzineckej polície, a to nebývajú najšťastnejšie skúsenosti. Ďalej sme riešili, čo znamená mať dve svadby – jednu na Kostarike a jednu na Slovensku. Čo znamená fungovať vo viacjazyčnej domácnosti, čo to prináša – aké formy nedorozumení, starostí a krásnych momentov. Z týchto tém sme vytvorili tanečný road trip. Predstavenie vzniklo aj na základe hodín rozhovorov, z ktorých sme následne destilovali materiál a na jeho základe vytvárali jednotlivé javiskové situácie. Keďže však ide o dvoch tanečníkov, veľmi intenzívne sme vychádzali z pohybu a z rozcvičiek, ktoré sa takmer nebadane, menili na výpovede. Sebastian a Lívia sa prirodzeným spôsobom vzťahovali k témam, ktoré sme spoločne rozoberali.
