Zažili ste zo svojej pozície ženskej režisérky pocit, že ste sa sama cítili ako outsiderka?
Je to pocit blízky všetkým režisérom a režisérkam. V istom momente totiž musíte vystúpiť z procesu či kolektívu a pozrieť sa naň zvonku. Aj keď komunikujete s herečkami a hercami, vytvárate si určitý priestor, aby režijno-herecká spolupráca mohla fungovať. Veľa ľudí si neuvedomuje, že režiséri a režisérky sú v niečom outsideri – stoja trochu mimo kolektívu, pozorujú ho a snažia sa zaujať inú perspektívu a iný pohľad. Zároveň má toto slovo aj ďalšiu asociáciu. Pred rokom bola na festivale inscenácia Outcast, ktorá má k outsiderstvu veľmi blízko. Myslím si, že všetci sa občas ocitáme v životných aj spoločenských situáciách v pozícii outsiderov a outsideriek. Nezávisle od úspechu či neúspechu je to prirodzená súčasť našich životov.
Otázka outsiderstva nie je náhodná a odkazuje na skutočnosť, že v centre pozornosti vašich inscenácií často stojí človek, ktorý odmieta splynúť s väčšinou. Čo vás na téme outsiderstva alebo silnej individuality zaujíma najviac?
Práve cez inscenácie to vieme dobre pomenovať. V prípade Nosorožca je zaujímavá už samotná štruktúra hry. Začíname na verejnom priestranstve v meste, v centre, pri kaviarni, a už tu sa ľudia začínajú polarizovať a hádať. Neskôr sa dej presúva do pracovného prostredia, tam vzniká iný typ vzťahov v rámci pracovnej komunity. Potom sa to začne nepríjemne prelínať do intímneho priestoru, kde jedinec oveľa citlivejšie vníma aj tie najmenšie zmeny u druhého alebo u seba.
Keď sa na konci Nosorožca ocitá Bérenger sám, objaví sa otázka, či je človek, ktorý ide bojovať za človečenstvo a ľudskosť s puškou v ruke, ešte človekom. Práve preto sme sa trochu pohrali aj s Ionescovým významom – či Bérenger tú pušku vezme alebo nie a akým spôsobom chce vlastne bojovať proti nosorožectvu.
V prípade OTY ide o inú formu outsiderstva, o vyčlenenie zo spoločnosti. Michal Varošik napísal knihu o Ote s príznačným názvom Nič neodvolám. Je to pozoruhodný osud ženy, ktorá neprevzala zodpovednosť len za seba, ale ako samoživiteľka aj za svojich dvoch synov. Rozhodla sa čeliť neprávosti, stáť si za svojím presvedčením a neustúpiť. A práve to je pre divadlo a umenie zaujímavé – skúmať, kde sa v človeku niečo také zrodí.
Nedávno som čítala zaujímavú úvahu českej filozofky Alice Koubovej, ktorá sa venuje odolnosti. Vydala knihu – sériu rozhovorov, v ktorých ľudia pomenúvajú moment, keď sa v nich niečo zlomilo. Paradoxne často cez umenie: prečítali si knihu, videli film a uvedomili si, že sa zmenili. Myslím si, že umenie zaujímajú práve tieto situácie, títo ľudia a tieto zlomy.
V oboch inscenáciách je odvaha spojená s vysokou osobnou cenou. Aký je v dnešnej dobe ekvivalent obety za hodnoty či ideály?
To nedokážem posúdiť zvonku. Viem posúdiť svoje presvedčenia, hodnoty a to, čo sa deje vo mne. Môžem spomenúť dotazníky, ktoré sme robili pri inscenácii OTA. Rozprávala som sa so súčasnými novinárkami, ktoré čelia veľkým útokom. Je veľmi dôležité, aby sme sa ich ako občianska spoločnosť vedeli zastať, pretože prinášajú fakty a pravdu. A sú odvážne.
Jedna z novinárok mi povedala, že sa taká narodila a napriek obetiam a náročnosti nedokáže zostať ľahostajná voči tomu, čo sa deje. Čo by robila spoločnosť bez odvážnych prokurátorov, prokurátoriek, sudkýň, sudcov, novinárok a novinárov? Spätne môžeme vidieť, že za mnohé zásadné odhalenia a priznania vďačíme práve ľuďom, ktorí boli ochotní niečo obetovať, aby túto krajinu robili lepšou.
V OTE aj v Nosorožcovi sa objavuje otázka, ako sa rodí konformizmus. Kedy začíname robiť kompromisy so svojimi hodnotami? Kedy podľa vás začína „premena na nosorožca“?
Keď nám zhrubne koža. Ide o tie jemné tykadlá citlivosti, keď ešte dokážeme vnímať nielen svoje problémy, ale aj problémy druhých. Nemôžeme podľahnúť jednoduchšej ceste a vzdať sa vlastnej citlivosti.
Zároveň si netrúfam súdiť nikoho, kto taký kompromis urobí, pretože je to ľudské. Dôležité je prijať vlastné zlyhanie a dokázať premýšľať o ďalšom kroku.
Keď ste pripravovali Nosorožca, čo vo verejnom priestore najviac potvrdzovalo, že Ionescova hra nie je len historickou metaforou? Čo bolo tým momentom, ktorý vás utvrdil v tom, že Nosorožec bude aktuálnym titulom?
Nechcela som robiť Nosorožca len preto, že je aktuálny. Išla som cez seba. Tú hru som mala roky zapísanú v starom zošite medzi asi tridsiatimi titulmi, ktoré by som raz chcela robiť. A Nosorožec je text, o ktorom málokto vie, že ho Eugène Ionesco najprv napísal ako poviedku. Vychádzal z obrazu, ktorý videl, a postupne ho rozvinul do dramatického textu.
Sám písal, ako sa v jeho okolí priatelia z intelektuálnej bubliny postupne fašizovali. Začínalo to nenápadnými debatami a relativizovaním vecí. Je veľmi jednoduché podľahnúť konšpiráciám alebo zjednodušovaniu reality. Výkričníkom je, keď sami cítime, že sa v nás niečo mení a dobrovoľne ustupujeme niečomu, čo narúša náš vnútorný kompas.
Pri Nosorožcovi som vedela, že ho nerobím, lebo je aktuálny, ale preto, že ma zaujíma otázka človeka, ktorý sa dobrovoľne rozhodne stať nosorožcom. Tých motivácií je viac. Niektoré postavy sa menia z nenaplnenej lásky či vzťahovej frustrácie, iné v tom vidia vyššie poslanie. A práve absurdná dráma je často o neschopnosti komunikovať. Myslím si, že tým sa dá veľmi presne pomenovať aj dnešná spoločnosť – máme problém navzájom komunikovať. Preto budú absurdné texty pre mňa vždy aktuálne.
Keď je každá strana presvedčená o vlastnej objektivite, ako možno rozlíšiť občiansku odvahu od zaslepenosti?
Problém je často v jazyku. Pod tými istými slovami rozumieme úplne iné veci. Znehodnocujú sa slová ako „ideologické“ či „politické“. Zrazu niekto povie, že očisťuje kultúru od politiky alebo že do umenia netreba miešať politiku. Pritom už samotný akt vstupu na javisko je politický. Bez ohľadu na to, čo hráme, prinášame určité myšlienky a postoje a zdieľame ich s hľadiskom.
Problém nastśva vtedy, keď stratíme otvorenosť a uzavrieme sa do dvoch znepriatelených pólov. V tom momente treba prísť s tretím pohľadom a rozšíriť priestor pre rozmýšľanie. Vzťah divadla a občianskej výpovede tu vždy bol a vždy bude.
Stále si pripomínam citát Judith Maliny z Living Theatre: „Nechoď na javisko, ak nemáš čo povedať.“
