Akcent vznikol na motívy knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky. Kto priniesol predlohu? A prečo ste sa rozhodli rozprávať o téme viacjazyčnosti?
Predlohu priniesol Dániel Szebellai, jeden z našich hercov. Ak mám byť úprimná, najprv som v tom nevidela potenciál. Pomyslela som si: bože môj, zase táto téma…! Viacjazyčný človek o tom veľa počúva. Ale som vďačná, že sme do toho nakoniec šli, lebo sme zistili, že slovenský divák sa s touto otázkou až tak nestretáva.
Otvorilo nám to tiež inú formu divadla – nejde len o vyrozprávanie príbehu, ktorý neskôr sprístupníme slovenskými alebo maďarskými titulkami. Titulky tu fungujú ako kvázi šiesta postava. Žijú svoj osobný a samostatný život, komunikujú s hercami, s divákom, niečo prezradia, niečo zámerne neprezradia, majú svoju dramaturgiu a sú živou súčasťou predstavenia.
Čo sa týka samotnej témy, predlohou je kniha lingvistu Jozefa Tancera, ktorý robil rozhovory s viacjazyčnými ľuďmi – starými Bratislavčanmi. Narodili sa niekde v medzivojnovom období a rozprávali slovensky, maďarsky a nemecky. Ich anekdoty a životné situácie sú veľmi podobné tomu, čo zažívame my. Doplnili sme ich vlastnými príbehmi. Spravili sme podobné rozhovory, ako robil Tancer, medzi sebou aj s kamarátmi. Uvedomili sme si, že túto tému, naozaj veľmi cítime a dobre ju poznáme.
Ako inscenácia vznikala? Rozprávate vyfabulované príbehy z budúcnosti. Mladí herci sú štylizovaní do postáv starších ľudí a spomínajú na svoj život v Bratislave. Vychádzal tento princíp priamo z Tancerovej knihy? Alebo ide o váš autorský vklad: „Takto možno bude Bratislava vyzerať, keď budem mať 80 rokov“?
Základ bol Tancer a jeho predloha, s ktorou sme ďalej pracovali. Text sme tvorili netradične. Celý kolektív písal, spolu sme vymýšľali. Raz sme si urobili cvičenie – každý si sadol do priestoru a predstavil si, že má 80 rokov. My ostatní sme sedeli v hľadisku a mohli sme sa pýtať otázky typu: Čo v živote ľutuješ? Čo bol tvoj najkrajší moment v živote?
Keď si človek predstaví, že má 80 rokov a začne cítiť nostalgiu, je to zvláštny a zaujímavý pocit. Vedeli sme, že sa chceme vydať týmto smerom. Je to určitá forma grotesky, keď dvadsaťroční, ktorí by mali byť otvorení svetu a hýbať sa dopredu, začnú spomínať na svoje životy, ktoré ešte nezažili.
TREPP Platform je bratislavské maďarsko-slovenské divadelné zoskupenie. Téma viacjazyčnosti je pre vás signifikantná. Prečo považujete za dôležité tú prinášať viacjazyčnosť práve do Bratislavy?
Bratislava to má tradične v sebe. Vždy ju formovalo, akým jazykom sa v nej práve hovorí, akým sa môže a nemôže hovoriť. Z Tancerovej knihy sme sa dozvedeli, že celé dvadsiate storočie sa dá politicky opísať cez jazyky. V inscenácii sme použili vetu: „V tomto období boli ľudia na ulici nemí.“ Zrazu sa jazyk, ktorý bol ich materinský, nemohol používať. Ľudia sa vonku nerozprávali, kým sa ďalšie generácie nenaučili dovolený jazyk. Nemali by sme zabúdať na to, že kvôli tomuto Bratislava vyzerá dnes tak, ako vyzerá.
Ako vnímate svoje pôsobenie v slovenskom divadle ako maďarsko-slovenskí tvorcovia? Dlho existovala mienka, že herci maďarskej národnosti študujúci na VŠMU sú príliš maďarskí pre slovenské divadlo a pre maďarské divadlo zase príliš slovenskí.
Bola by som veľmi rada, keby bola naša platforma vnímaná v prvom rade ako divadlo. Nie slovensko-maďarské divadlo. Chcem, aby sme boli prístupní pre všetkých. Je to náročné, lebo divadlo má jazykové bariéry a bude ich mať vždy, kým robíme činohru. Ale stále s tým bojujeme a chceme to prekonať. Realita je, že v slovenskom prostredí budeme vždy Maďari. Čo s tým? Neviem, či sa niekedy naučím dokonale slovensky. Myslím si, že nie. Dúfam však, že aj napriek tomu obohacujeme slovenskú divadelnú scénu.
TREPP Platform patrí tiež medzi divadlá, ktoré neboli podporené FPU. Ako bude vyzerať vaša najbližšia sezóna?
Áno, bohužiaľ sme z FPU nedostali na budúcu sezónu peniaze. Ale snažíme sa nefňukať a hľadať riešenia. A chvalabohu budeme fungovať a ďalej. Chcem vyzdvihnúť tanečné divadlo Ifjú Szivek, ktoré nám vo veľmi veľa projektoch pomáha a je naším mentorom. Bez nich by nevznikol ani Akcent.
Musíme hľadať alternatívne cesty, aby sme vytvárali projekty. Ďalším zdrojom podpory je Fond na podporu kultúry národnostných menšín, kam sa vieme obrátiť. Budúci rok robíme dva projekty v maďarskom jazyku – jednu rozprávku a inscenáciu pre dospelých, ktorú režíruje Balázs Dohy, významný mladý tvorca z Budapešti. A tú nám dotuje práve Kult Minor.
Hlavne treba veľmi chcieť a nevzdávať sa.
