← Späť na žurnál

Iveta Ditte Jurčová

Nádherný rozhovor po nich zostal

Počúvať na Spotify
ROZHOVORY
Iveta Ditte Jurčová
fotografie: Rado Gadoczi

V rámci festivalu mali diváci a diváčky možnosť vidieť netypické dielo z produkcie Divadla Pôtoň a Bez javiska, Nádherná záhrada po nej zostala. Išlo o interaktívnu site-specific monodrámu o osude českej barónky Sidónie Nádhernej. Prečo si inscenačný tím vybral práve túto osobnosť, ale aj aká bola motivácia pre vznik inscenácie, nám prezradila jej režisérka Iveta Ditte Jurčová.

Ako ste objavili osobnosť českej barónky Sidónie Nádhernej?

Spolu s dramaturgičkou Slávkou Civáňovou sme hľadali titul pre konkrétnu herečku, performerku, s ktorou som pred mnohými rokmi pracovala a zakladala Divadlo Pôtoň – Simonu Hudecovú.

Slávka Civáňová si uvedomila jej osobnostné črty a predpoklady, a zároveň ju aj poznala ako herečku – jej prejav – spred dvadsiatich rokov, keď stála na javisku. V tejto súvislosti navrhla titul Sidónie Nádhernej. A okamžite sme sa na ňom dohodli. 

Inscenácia rozoberá tému pamiatkového dlhu. V anotácii píšete, že chcete poukazovať na to, ako zlyháva systémová podpora a obnova historických a industriálnych pamiatok a kultúrnych priestorov na Slovensku. Vedela by si možno túto tému viac priblížiť neznalcom pamiatkových dlhov?

Rovnako sa nepovažujem za znalca pamiatkových dlhov, ale považujem sa za znalca kultúrneho priestoru a ekosystému v kultúre.

Inscenáciu sme začali pripravovať v roku 2023/2024. Keď sme sa rozhodovali ohľadom titulu, dôležitými faktormi bola prítomnosť Simony Hudecovej ako performerky a zároveň mesto Levice, kde Simona pôsobí a kde nás spája a súčasne aj rozdeľuje kultúrne stredisko Družba, ktoré je hanbou poslancov mesta Levíc. Ide o klasický slovenský príbeh, pretože kultúrne stredisko Družba s veľkým, technicky vybaveným javiskom a pomerne vysokou kapacitou, bolo mestom odpredané majiteľovi, ktorý sľúbil, že z neho spraví obchodné centrum spolu s kinosálou a bude aj naďalej slúžiť kultúre. To sa, samozrejme, neudialo. Družba skončila ako hanba na námestí, je úplne vybrakovaná, prestala slúžiť svojmu účelu a mesto nevie, čo si s ňou počať. A samozrejme nikto nie je za zlé rozhodovanie o verejných financiách a verejných priestoroch potrestaný. Chceli sme preto vytvoriť inscenáciu, ktorá sa na podobných miestach – čo potrebujú záchranu – bude odohrávať. Takže sme ju spravili ako site-specific.

Ako podľa teba docieliť, aby sa verejnosť zaujímala o tieto témy, resp. ako docieliť, aby sa verejnosť v dnešnej dobe vôbec o niečo zaujímala?

To sa bez systémovej podpory a systémových nastavení neudeje. Môžeme sa snažiť a pracovať s určitým typom komunity, ale vždy sú to ľudia, ktorí sa zaujímajú o umenie. Vzniká bublina a tá môže byť jedine systémovo prelomená. Čo znamená úplne od začiatku vysvetľovať, ako fungujeme, prečo fungujeme, prečo sú pre nás isté hodnoty dôležité. A samozrejme, tento naratív sa musí dostať do vzdelávania. Úplne od škôlok. Ide o začarovaný kruh, ktorý všetci vnímame, lebo často počujem otázku – kto by to učil? Ale verím, že sa to raz podarí. 

Rada by som čitateľov upozornila, že Divadlo Pôtoň sa o túto zmenu pokúša. Prinajmenšom to bol vynikajúci projekt Psota na Slovensku pre stredné školy práve z okolia Levíc.

My sme Psotu robili hlavne pre Banskobystrický a Nitriansky kraj, ale mali sme školy aj z Bratislavy. Na projekte pracujeme od roku 2012. Nie vždy sa nám podarí urobiť počas divadelnej sezóny veľa podujatí, ale snažíme sa, aby sme mali nejakú kontinuitu. Vidíme v tom projekte zmysel.

Ja som sa ho zúčastnila ako lektorka a bolo to pre mňa veľmi prínosné v rámci otvorenia diskusie s mladými ľuďmi. Ako sa rozprávať o divadle, o literatúre, o výtvarnom umení. Je v niečom smutné, že sú to práve nezávislé subjekty, ktoré musia suplovať vzdelávací systém na Slovensku. Vrátim sa ale k tvojej inscenácii a k faktu, že sa jedná o dokumentárne divadlo. Vedela by si priblížiť, ako prebieha vznik takejto inscenácie?

Úplne by som to nenazvala dokumentárnym divadlom. Dokumentárne je iba v tom, že vychádzame z faktov. Ale mám veľmi rada, keď sa miešajú žánre a nedodržiavame pravidlá. Pri príprave diela pracujem rôznymi spôsobmi.

Inscenácie, ktoré robíme v Pôtoni, sa vždy opierajú o nejaký dokumentárny materiál, ale pracujeme s ním v rámci výskumu, výtvarného materiálu, hereckého materiálu, vychádzame často z improvizácií, atď.

Pre čitateľa, ktorý si nestihol projekt Nádherná záhrada po nej zostala pozrieť na Dotykoch a spojeniach – kde môže túto site-specific inscenáciu uvidieť v nasledujúcej sezóne?

Ešte počas leta, cez prázdniny, by sme chceli hrať v Leviciach, buď na schátranom amfiteátri alebo, ak sa nám podarí, v Družbe. Ale nemáme zatiaľ určené termíny, tak odporúčam divákom sledovať nás na Facebooku alebo našej stránke. Potom v septembri nás čaká šnúra v Čechách. Budeme hrať v Prahe 20. septembra v synagóge počas festivalu Next Wave. Ďalej máme rozpracovanú spoluprácu vo Vrchotových Janoviciach v múzeu, odkiaľ pochádza Sidónia Nádherná, takže by sme im chceli Sidóniu vrátiť. A v Jičíne budeme hrať vo Valdštejnskej lodžii.