Ako ste objavili osobnosť českej barónky Sidónie Nádhernej?
Spolu s dramaturgičkou Slávkou Civáňovou sme hľadali titul pre konkrétnu herečku, performerku, s ktorou som pred mnohými rokmi pracovala a zakladala Divadlo Pôtoň – Simonu Hudecovú.
Slávka Civáňová si uvedomila jej osobnostné črty a predpoklady, a zároveň ju aj poznala ako herečku – jej prejav – spred dvadsiatich rokov, keď stála na javisku. V tejto súvislosti navrhla titul Sidónie Nádhernej. A okamžite sme sa na ňom dohodli.
Inscenácia rozoberá tému pamiatkového dlhu. V anotácii píšete, že chcete poukazovať na to, ako zlyháva systémová podpora a obnova historických a industriálnych pamiatok a kultúrnych priestorov na Slovensku. Vedela by si možno túto tému viac priblížiť neznalcom pamiatkových dlhov?
Rovnako sa nepovažujem za znalca pamiatkových dlhov, ale považujem sa za znalca kultúrneho priestoru a ekosystému v kultúre.
Inscenáciu sme začali pripravovať v roku 2023/2024. Keď sme sa rozhodovali ohľadom titulu, dôležitými faktormi bola prítomnosť Simony Hudecovej ako performerky a zároveň mesto Levice, kde Simona pôsobí a kde nás spája a súčasne aj rozdeľuje kultúrne stredisko Družba, ktoré je hanbou poslancov mesta Levíc. Ide o klasický slovenský príbeh, pretože kultúrne stredisko Družba s veľkým, technicky vybaveným javiskom a pomerne vysokou kapacitou, bolo mestom odpredané majiteľovi, ktorý sľúbil, že z neho spraví obchodné centrum spolu s kinosálou a bude aj naďalej slúžiť kultúre. To sa, samozrejme, neudialo. Družba skončila ako hanba na námestí, je úplne vybrakovaná, prestala slúžiť svojmu účelu a mesto nevie, čo si s ňou počať. A samozrejme nikto nie je za zlé rozhodovanie o verejných financiách a verejných priestoroch potrestaný. Chceli sme preto vytvoriť inscenáciu, ktorá sa na podobných miestach – čo potrebujú záchranu – bude odohrávať. Takže sme ju spravili ako site-specific.
Ako podľa teba docieliť, aby sa verejnosť zaujímala o tieto témy, resp. ako docieliť, aby sa verejnosť v dnešnej dobe vôbec o niečo zaujímala?
To sa bez systémovej podpory a systémových nastavení neudeje. Môžeme sa snažiť a pracovať s určitým typom komunity, ale vždy sú to ľudia, ktorí sa zaujímajú o umenie. Vzniká bublina a tá môže byť jedine systémovo prelomená. Čo znamená úplne od začiatku vysvetľovať, ako fungujeme, prečo fungujeme, prečo sú pre nás isté hodnoty dôležité. A samozrejme, tento naratív sa musí dostať do vzdelávania. Úplne od škôlok. Ide o začarovaný kruh, ktorý všetci vnímame, lebo často počujem otázku – kto by to učil? Ale verím, že sa to raz podarí.
Rada by som čitateľov upozornila, že Divadlo Pôtoň sa o túto zmenu pokúša. Prinajmenšom to bol vynikajúci projekt Psota na Slovensku pre stredné školy práve z okolia Levíc.
My sme Psotu robili hlavne pre Banskobystrický a Nitriansky kraj, ale mali sme školy aj z Bratislavy. Na projekte pracujeme od roku 2012. Nie vždy sa nám podarí urobiť počas divadelnej sezóny veľa podujatí, ale snažíme sa, aby sme mali nejakú kontinuitu. Vidíme v tom projekte zmysel.
Ja som sa ho zúčastnila ako lektorka a bolo to pre mňa veľmi prínosné v rámci otvorenia diskusie s mladými ľuďmi. Ako sa rozprávať o divadle, o literatúre, o výtvarnom umení. Je v niečom smutné, že sú to práve nezávislé subjekty, ktoré musia suplovať vzdelávací systém na Slovensku. Vrátim sa ale k tvojej inscenácii a k faktu, že sa jedná o dokumentárne divadlo. Vedela by si priblížiť, ako prebieha vznik takejto inscenácie?
Úplne by som to nenazvala dokumentárnym divadlom. Dokumentárne je iba v tom, že vychádzame z faktov. Ale mám veľmi rada, keď sa miešajú žánre a nedodržiavame pravidlá. Pri príprave diela pracujem rôznymi spôsobmi.
Inscenácie, ktoré robíme v Pôtoni, sa vždy opierajú o nejaký dokumentárny materiál, ale pracujeme s ním v rámci výskumu, výtvarného materiálu, hereckého materiálu, vychádzame často z improvizácií, atď.
Pre čitateľa, ktorý si nestihol projekt Nádherná záhrada po nej zostala pozrieť na Dotykoch a spojeniach – kde môže túto site-specific inscenáciu uvidieť v nasledujúcej sezóne?
Ešte počas leta, cez prázdniny, by sme chceli hrať v Leviciach, buď na schátranom amfiteátri alebo, ak sa nám podarí, v Družbe. Ale nemáme zatiaľ určené termíny, tak odporúčam divákom sledovať nás na Facebooku alebo našej stránke. Potom v septembri nás čaká šnúra v Čechách. Budeme hrať v Prahe 20. septembra v synagóge počas festivalu Next Wave. Ďalej máme rozpracovanú spoluprácu vo Vrchotových Janoviciach v múzeu, odkiaľ pochádza Sidónia Nádherná, takže by sme im chceli Sidóniu vrátiť. A v Jičíne budeme hrať vo Valdštejnskej lodžii.
