Pociťujete limity jazyka viac v divadle alebo v živote?

Aj keď limity jazyka vnímam, snažím sa sústrediť na jeho benefity. Podľa mňa ich má omnoho viac ako obmedzení. Aby som odpovedal na otázku, myslím, že limity cítiť viac v divadle. Hovorí sa, že talent hercov sa končí s hranicami krajín, respektíve ich jazyka. A to je veľmi smutné. Ja som rád, že môžem zažívať umenie a tvorbu vo viacerých jazykoch, v tom to máme bohatšie. Každý jazyk funguje inak a inak v ňom človek aj rozmýšľa. Pre nás dvojjazyčných je najťažšie, ako preložiť rozmýšľanie do konkrétneho jazyka. Ja osobne na jazyky vôbec nemám talent. Strašne by som chcel chodiť do nemeckého divadla a zažiť tú nemčinu tak, že jej rozumiem. Ale to sa mi nepodarí, som antitalent.

Limity jazyka pociťujem asi najviac práve v divadle, keďže vychádza najavo, že ide o pomerne provinčný umelecký druh, silno viazaný na miesto a kontext, v ktorom sa odohráva. Aj preto sa nad tým človek v poslednom čase často zamýšľa — najmä keď mu napadá, kam z tejto krajiny odísť a ako. Ukazuje sa totiž, že pracovať v divadle v zahraničí nie je vôbec jednoduché, a to nielen kvôli jazyku, ale aj pre množstvo kultúrnych rozdielov. Samozrejme, polemizovať sa dá aj o kvalite diváckeho zážitku pri titulkovanej inscenácii, čo je zrejme rovina, ku ktorej táto otázka smeruje viac.

Ja idem z predstavenia Nosorožec, kde sa mi zdalo, že tie slová fungovali fantasticky. Boli presné a plné. Limity v civile? Tie máme mnohí, lebo sa nám slová niekde vytrácajú. Ľudia málo komunikujú. Chýbajú mi zmysluplné slová.

Vždy to závisí od situácie. Niekedy sa človek prestane kontrolovať a spustí záplavu slov, inokedy je diplomat a slová si kontroluje. V každej situácii by sa s nimi malo pracovať inak. V divadle je to tiež veľmi individuálne. V nezávislom divadle je sloboda slova omnoho väčšia, ale ak sa uvádza Shakespeare či Moliére, treba slová veľmi prísne dodržiavať a nájsť také vyjadrovacie prostriedky, aby bol text podaný v celej jeho sile.

Ja tie limity viac cítim v divadle. Mám skúsenosť z posledných týždňov, keď som bol v Bordeaux na študentskom festivale a naši francúzski hostitelia nenatitulkovali ani jednu z inscenácií. Sledovať diela, ktoré stáli na dialógu a mať iba jednu vytlačenú A4ku so synopsou veľmi ovplyvnilo môj divácky zážitok.