Ako nevyhorieť v divadle?

Rozmýšľam nad tým, že pojmy ako vyhorenie či burnout sa možno v generáciách pred nami v divadle až tak neriešili. Divadlo má totiž špecifickú silu a mágiu – dokáže človeku vziať obrovské množstvo energie, úplne ho vyčerpať, no zároveň mu to v inej podobe vrátiť.

Nájsť rovnováhu medzi tým, koľko divadelného bytia je ešte únosné a kde už ho začína byť priveľa, si podľa mňa každý musí objaviť sám. Poznám kolegov, ktorí zažili moment, keď divadlo prestalo fungovať ako mechanizmus, ktorý ich po vyčerpaní znovu nasýti a dobije energiou. Vtedy je oveľa ťažšie tú silu obnovovať.

Ja však mám pocit, že dôležité je uvedomovať si, že divadlo má aj akúsi samoozdravnú schopnosť. Možno práve toto vedomie je prvým krokom k tomu, aby sa to dalo zvládnuť. Zároveň je podstatné nezabúdať, že existuje aj svet mimo divadla, z ktorého môžeme čerpať a dopĺňať naše divadelné bytie. Práve v tom možno spočíva šanca nevyhorieť.

LL: V prvom rade sú dôležité požiarne smernice. Lebo oheň, ako vieme, sa šíri horizontálne alebo vertikálne. Príklad horizontálneho ohňa je napríklad javisko, keď horí.

JS: Musíte si dať vždy pozor na to, aby ste mali pri každom núdzovom východe záložné hadice a hasičské prístroje. To je základ prevencie vyhorenia v divadle.

Určite viacerí kolegovia hovorili o prekarizácii a financovaní práce v divadle. Je ťažké nevyhorieť, pretože je to veľa práce za málo peňazí. Myslím si však, že ak v tom človek nachádza zmysel – a možno to znie pateticky –, je to práca, ktorá ho jednoducho musí baviť. Najviac ho napĺňa, keď pracuje v príjemnom prostredí, môže robiť to, čo ho baví, a realizovať svoje nápady – napríklad keď je dramaturg a môže presadzovať dramaturgiu, ktorá ho zaujíma. Keď sa tieto veci stretnú – keď my v tom vidíme zmysel a publikum zároveň pochopí to, čo chceme povedať –, je to skvelý pocit. Vtedy vzniká synergia a človek si povie, že to celé naozaj dáva zmysel.