Ako k tebe ako k mladej režisérke prehovára tvorba Petra Pišťanka?
Mám k nemu veľmi osobný vzťah. Začala som ho čítať, keď som mala asi trinásť rokov. V tom čase bol v kinách film Rukojemník a Pišťanek spáchal samovraždu. Prečítala som si Rivers of Babylon a zbierku Mladý Dônč. Bola som absolútne očarená, najmä poviedkou Debutant. Keď som sa blížila do piateho ročníka VŠMU, na stole bola otázka, čím ukončím svoje pôsobenie na škole. Veľmi mi záležalo na tom, aby to naozaj definovalo mňa ako autorku a režisérku. Rozhodla som sa, že v Pánovi Hronu ukážem, k čomu mám blízko, ako píšem, ako rozmýšľam nad divadlom.
Z ktorých poviedok čerpáš?
Čerpám z celej zbierky Mladý Dônč. To je prvá časť, kde ide hlavná postava do mesta za sexom. Potom čerpám z Debutanta, čo je poviedka z divadelného prostredia. Ďalej z poviedky Muzika – to je kapela a manželský život – a sú tam aj motívy z debutovej zbierky Pán Hronu, zbierky Sekerou a nožom… Celá tá tvorba sa tam prelína.
Prečo si sa rozhodla uviesť práve tento výber?
Sedeli mi do môjho konceptu a páčili sa mi. Vo vybraných poviedkach sa opakuje motív, v rámci ktorého ide hlavná postava z nepodnetného prostredia – dedinského – do podnetného – mestského. Čo, samozrejme, neznamená, že je lepším miestom na život, len je tam viac možností. Všetky naše postavy hľadajú niečo viac, niečo lepšie, ale bez toho, aby to vedeli bližšie identifikovať. Strašne po niečom túžia, ale nič nie je dosť.
Peter Pišťanek ako spisovateľ má veľmi špecifický jazyk a pracovala si s ním aj v inscenácii. Aké sú jeho možnosti na javisku?
Snažila som sa mu byť verná, ale iba v rámci môjho konceptu. Každá postava potrebovala svoj jazyk. A pracovala som s ním veľmi pocitovo.
Cítiš sa komfortnejšie pri práci na autorských textoch alebo adaptáciách existujúcich diel? Čomu by si sa rada viac venovala v budúcnosti?
Moje inscenácie sú podľa mňa autorské. Ale zároveň sa nedá poprieť, že ich východiskom je nejaké iné dielo. Možno až v postmodernom štýle. Netrúfam si tvrdiť, že budem mať originálne nápady s vlastnými postavami a vlastnými témami. Skromne si myslím, že sa to už ani nedá. Tento svet má toľko podnetov, že nikto nemôže povedať, že z ničoho nevychádzal. A je na autorovi, či to prizná alebo nie.
V jednej pasáži čerpáš z divadelného prostredia. Inšpirovala si sa aj svojím vlastným životom?
V časti, ktorá vychádza z Debutanta som sa inšpirovala Čechovovou Čajkou a Martinom Hubom v postave režiséra. Ale zvyšok je čisto autorský. Je to taký môj malý komentár k tomu celému. Na našej škole bola nedávno uvedená Čajka v réžii Romana Poláka, ktorá sa mi veľmi páčila a celkovo súvisela s témou vyšších ambícií a umenia. Miestami mi však prišla až vtipná. Milujem divadlo, no zároveň je jeho svet strašne smiešny, patetický, dramatický a veľmi sa v ňom všetko prežíva.
