Aký vzťah máš k festivalu Dotyky a spojenia? Čím je pre teba výnimočný?
Veľmi osobný. Ako Martinčanka mám pocit, že Dotyky a spojenia sú so mnou odmalička. Moja prvá spomienka siaha ešte do čias, keď logo tvorili “kliklaky”. Pamätám si aj Štúrovcov – koncert na námestí, kam herci a herečky prichádzali na koči.
Na festivale som neskôr pracovala aj ako dobrovoľníčka. Keďže už vtedy som chcela byť herečkou, bolo pre mňa veľmi vzácne byť jeho súčasťou. Dostala som festivalové tričko, mohla som chodiť na predstavenia a videla som napríklad Teatro Tatro. Dodnes si pamätám, ako počas jedného predstavenia začalo pršať a my sme utierkami sušili lavičky, aby si diváci mohli opäť sadnúť.
Mám pocit, že som nevynechala ani jeden ročník. Festival je pre mňa jednoducho prirodzenou súčasťou života.
Tvoj nástup do profesionálneho divadla bol takmer až filmový. Ako sa vlastne začal tvoj príbeh?
Keď som skončila školu, neprijali ma do žiadneho divadla. Pochybovala som, či má vôbec zmysel pokračovať v herectve. Vo vnútri som však cítila, že chcem byť súčasťou divadla – a bolo mi úplne jedno, na akej pozícii. A mojím vysnívaným bolo práve to martinské.
Na úrade práce mi poradili, aby som si vybavila absolventskú prax. Jedna úradníčka ma podnietila, nech sa idem priamo do divadla opýtať, či by ma nevzali. Urobila som to. Nezáležalo mi na akej pozícii budem, len som chcela byť súčasťou divadla. Zamestnali ma v garderóbe.
Potom prišiel čarovný moment. Zuzka Jankesová mi odporučila, aby som sa išla pozrieť na skúšku, vraj sa tam naučím viac než za celé štúdium. Skúšal sa vtedy autorský projekt Národný cintorín v réžii Doda Gombára. Jedna z herečiek tohto procesu, ktorý som sledovala, odišla dlhodobo na PN a narýchlo sa hľadala náhrada.
Už si presne nepamätám, ako sa to celé zomlelo. Niekto povedal: „Veď tu sedí Zuza.“ Zavolali ma na javisko, dali mi do ruky text a Robo sa spýtal: „Vieš spievať?“ Odpovedala som, že áno. A potom prišla veta: „V piatok je premiéra. Ideš.“
Odvtedy som tu. Neskôr ma prijali do interného súboru a mne sa splnil detský sen.
Po silnej ženskej postave Bess v inscenácii Prelomiť vlny prišla ponuka stvárniť muža v inscenácii Na medveďov!!! Aká bola tvoja prvá reakcia?
Bolo to veľmi pekné obdobie a zároveň neuveriteľne pestrá herecká sezóna, pretože v jeden rok som hrala rozprávku, Prelomiť vlny aj Na medveďov!!!
Najprv som si vôbec nevedela predstaviť, ako bude Na medveďov!!! vyzerať. Keď som dostala text, trochu som sa zľakla. Napokon sa z toho stalo predstavenie, ktoré som mala veľmi rada. Bude mi naozaj chýbať. Jediné, čo mi chýbať nebude, je mastix, ktorým sa lepili fúzy.
Na Slovensku sme zvyknutí, že komici vytvárajú ženské alteregá. Vo vašej inscenácii je princíp opačný – ženy stvárňujú mužské postavy. V čom podľa teba funguje tento princíp inak?
Keď sa pozerám napríklad na Lucku Jaškovú alebo na Janku Oľhovú v Divadelníkovi, vidím, že to funguje fantasticky. Nie preto, že by sa snažili byť mužmi za každú cenu, ale preto, že si každá herečka nájde svoju vlastnú cestu, ako takú postavu uchopiť.
Podľa mňa je to niečo úplne iné. A páči sa mi aj to, keď sa občas prizná, že na javisku stojí žena. Veď to všetci vidíme a všetci to vieme. Nemusí sa vytvárať dokonalá ilúzia.
Ako si svoju mužskú postavu budovala? Chcela si sa pri jej kreovaní niečomu vyhnúť?
Chcela som sa vyhnúť takému klasickému klišé mužskosti. Veľa sa však zmenilo až vo chvíli, keď prišiel kostým. Pamätám si, že sme si vtedy povedali: „Tak a môžeme začať odznova.“
Keď som sa prvýkrát pozrela do zrkadla, nespoznala som sa. Masky boli fantastické, a práve to ma na celej práci veľmi bavilo. Samozrejme, bolo to fyzicky náročné. V kostýme je neskutočné teplo.
Od začiatku som však nechcela z Jožka urobiť stereotypného drsného mača. Mala som pocit, že sa to k nemu nehodí. Chcela som, aby v ňom bola citlivosť a láska.
Na javisku sa stretol výlučne ženský herecký kolektív, ktorý stvárňoval mužské postavy. Aké bolo skúšať a fungovať v takomto zložení? Bola tá energia v niečom iná?
Zo začiatku som sa trochu bála čisto ženského kolektívu. Nemyslím to ako nejaké zovšeobecnenie, len som bola dovtedy zvyknutá na zmiešané kolektívy. Napokon to bolo jedno z najpokojnejších skúšaní, aké som zažila. Nepamätám si na žiadne konflikty, vychádzali sme spolu veľmi dobre. Veľkú zásluhu na tom mal aj Lukáš, ktorý vytváral pokojnú atmosféru. Skúšať s ním je naozaj príjemné.
Keď si text čítala prvýkrát, prekvapil ťa v niečom? Boli momenty, pri ktorých si si povedala, že hoci vznikol pred viac než sto rokmi, hovorí presne o dnešku?
V podstate ma prekvapilo všetko. Aj spôsob, akým bol napísaný, aj to, ako neuveriteľne aktuálne pôsobí. Keď sa nad ním človek zamyslí, zistí, koľko tém z neho je stále živých.
Veľmi ma zaujala aj postava Izabely Textorisovej. To, ako sa na ňu ako ženu pozerá celé okolie, mi prišlo veľmi silné. Pozerali sme si o nej aj niekoľko dokumentov a mňa natoľko zaujala, že som si sama vyhľadávala ďalšie informácie. Prišla mi moderná, ako keby svojím uvažovaním patrila do dnešnej doby.
Aj po množstve repríz som stále objavovala čosi nové. Keď som čakala na svoj výstup v sude, počúvala som texty ostatných postáv a zakaždým som si uvedomila niečo, čo mi dovtedy unikalo. Každá repríza mi priniesla nový pohľad na celý príbeh.
Jednou z ústredných tém inscenácie je strach a aj to, ako sa dá zneužiť. Ako uvažuješ o strachu?
To je téma na dva podcasty. Strach je dobrý vtedy, keď nás má pred niečím ochrániť a problém nastáva, keď nás začne ovládať. Dokáže zaväzovať a paralyzovať.
Máme ho všetci. Dôležité však je naučiť sa s ním pracovať, aby nás neprevalcoval a nezačal rozhodovať za nás.
