Sobíka poznáme ako úspešný netflixový seriál. Kto priniesol tento námet? Bola to priama reakcia na seriál?
Túto drámu sme realizovali ešte pred seriálom. A myslím, že to bolo dobré, pretože počas netflixového boomu by sme tie autorské práva možno ani nedostali.
Hru priniesla do nášho divadla režisérka a umelecká šéfka Klaudyna Rozhin. Objavila ju vo Veľkej Británii, kde mala veľký úspech na Fringe festivale. My sme ju realizovali počas pandémie, čo bolo nešťastné obdobie.
Je tam viacero tém, niektoré sú kontroverzné či odvážne. Trochu som sa obával, ako to bude fungovať u nás, pretože hrávame nielen vo veľkých mestách, ale aj v menších. Nakoniec sa však ukázalo, že keď je hra dobre napísaná, funguje všade.
Téma je určite veľmi aktuálna. Mám takú teóriu, že hre treba veriť – veriť príbehu, predlohe. Potom je už skoro jedno, kto to hrá.
Divadlo Kontra je v divadelných kruhoch pomerne známe. Dostali ste aj ocenenie Dosky Objav roka. Predsa by som ale bola rada, ak by si predstavil aktivity vášho divadla, najmä v týchto náročnejších časoch.
Na začiatku sme si určili cieľ robiť hry, ktoré sa u nás ešte neuvádzali. A takých hier je naozaj veľa.
Klaudyna Rozhin je súčasne výborná prekladateľka z angličtiny do poľštiny, takže má obrovský prehľad o súčasnej dramatike. Repertoár sme však museli prispôsobiť našim podmienkam. Radi by sme robili aj veľké inscenácie s dvadsiatimi hercami, ale to jednoducho nie je možné. Sme malé komorné divadlo. Hlavná scéna má kapacitu asi tridsať ľudí, druhá o niečo viac.
Zo začiatku sme sa venovali najmä írskej dráme – príbehom obyčajných ľudí, vagabundov, drzých mladých mužov. Neskôr prišli aj klasiky ako Shakespeare – Hamlet či Macbeth, ktoré sme realizovali ako monodrámy.
Robíme aj scénické čítania nových hier. To je veľmi obľúbený formát.
Za tie roky sme takto preložili asi sedemdesiat nových hier a väčšina z nich bola aj uvedená na javisku. Myslím si, že je to celkom slušné číslo vzhľadom na podmienky, v akých pracujeme.
Aké je to byť nezávislým regionálnym divadlom v roku 2026?
Nechcem povedať, že je nám dobre, aby si to niekto zle nevysvetlil, ale museli sme si zvyknúť na to, čo sa deje. Musíme reagovať na situáciu, nemôžeme byť apatickí ani sa s tým zmieriť. Musíme pracovať ďalej. To však neznamená, že sme spokojní, ale ideme ďalej.
Nie je to ľahké. Niekedy mám pocit, že sa vraciame o niekoľko rokov späť a musíme ľuďom nanovo vysvetľovať základné veci. Smutné je, že mnohí majú názory, o ktorých ani neviem, odkiaľ ich vzali. A šíria ich ďalej, hoci nie sú pravdivé.
Nám nejde o to presvedčiť samých seba – my vieme, čo robíme a ako fungujeme. Ale mnohí z tých, ktorí nás kritizujú, možno ani nechodia do divadla. A politici tieto nálady často podporujú.
Vedel by si opísať, aký je spišský divák? Kto navštevuje divadlo Kontra?
Ľudia sú si všade veľmi podobní. Všetci chcú zažiť kvalitu, niečo nové a originálne. Som presvedčený, že neexistuje téma, ktorá by sa v divadle nedala spracovať. Ide len o to, ako sa urobí. Spišský divák nie je iný. Ľudia sú podľa mňa všade rovnakí. Potrebujú len prísť do kontaktu s niečím novým.
Venujete sa aj osvetovým aktivitám. Vedel by si ich priblížiť?
Veľmi nám záleží na tom, aby na predstavenia chodili mladí ľudia. Snažíme sa spolupracovať s pedagógmi, pretože tínedžeri sa k mnohým veciam inak nedostanú. Momentálne máme v repertoári americkú hru Manické monológy, ktorá sa venuje duševnému zdraviu. Sú to skutočné príbehy ľudí, ktorí sa vyrovnávajú s duševnou chorobou. S touto inscenáciou chodíme po školách.
V jednom z rozhovorov sme sa rozprávali s Ivetou Ditte Jurčovou o tom, že divadlo dnes do istej miery supluje základné kultúrne vzdelanie a podporuje kritické myslenie. Ako to vnímaš ty?
Úplne s tým súhlasím. Presne preto inscenujeme drámy aj scénické čítania – aby boli odrazovým mostíkom k diskusii. To je jedna z úloh divadla. Je našou povinnosťou reagovať na súčasně témy. Existujú rôzne názory, čo by malo divadlo robiť a ono môže robiť čokoľvek.
Diváci mali možnosť vidieť Sobíka na Dotykoch a spojeniach. Kde ho však môžu vidieť, pokiaľ ho na festivale nestihli?
Hráme aj počas leta – naša sezóna sa prakticky nekončí. Hráme doma v Spišskej Novej Vsi, kde Sobíka diváci určite uvidia viackrát počas leta, ale aj v rôznych mestách a mestečkách. Napr. na Spiši, v Kežmarku a v Martine. Teraz sme získali grant z Tiposu, vďaka ktorému môžeme chodiť za divákmi aj do škôl a menších miest. Je to skoro štyridsať predstavení od apríla do septembra, takže stále máme čo robiť. Všetkých pozývam do divadla, je otvorené pre každého. Aj keď máme rôzne názory, v divadle si nesadáme tí naľavo a tí napravo, ale pekne sa premiešame. A to je skvelé.
