Aký vzťah máme k štátnym symbolom a čo definuje našu hrdosť a lásku k vlastnej krajine? Putovná inscenácia Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie spája tri absolútne odlišné poetiky a formy cez prizmu troch výrazných umelcov. Vznikla na základe výzvy nájsť tón novej hymny Slovenskej republiky (toto zadanie vzniklo ešte pred reálnou správou o novom aranžmáne hymny) a prináša originálny pohľad na našu súčasnú spoločensko-politickú situáciu.
Režisér Adam Dragun sa vo svojom Referáte, či skôr mystifikačnej prednáške, snaží spomenúť si na monológ Daniela Fischera z inscenácie SND Mojmír II., ktorý zásadne ovplyvnil jeho profesijné smerovanie. Monológ v podaní Daniela Fischera napokon aj odznie, ale vytrhnutý z pôvodnej Ballekovej inscenácie už nesie iné významy. V inom priestore hľadá herec Peter Ondrejička vo svojom stand-upe Nad Tatrou je depka v réžii Silvie Vollmann novú hymnu v popových šlágroch Duchoňa, Elánu či Petra Nagya. V hokejovom drese a s gitarou v ruke prináša uvoľnenejší formát, ale rovnako tristnú výpoveď. Divácke putovanie zakončí audiovizuálna performancia v réžii Júlie Rázusovej, ktorej súčasťou je prehovor Zapamätaj mi krajinu bez ľudí spisovateľky Ivany Gibovej. Sugestívny Gibovej text, nahovorený samotnou spisovateľkou, úprimne vyjadruje autentickú frustráciu nad „krajinou krojovanej nenávisti“. Tieto tri odlišné formy sa plynule prepletajú a vytvárajú kolektívny zážitok, ktorý sa odohráva v netradičných priestoroch divadla.
Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie je projekt, ktorý s absolútnou precíznosťou reaguje na aktuálnu diskusiu o národnej hrdosti a jej zneužívaní pre politické ciele, a to spôsobom, ktorý je diváka schopný nielen znepokojiť, ale aj inšpirovať k novému pohľadu na našu spoločnosť a jej hodnoty.
Upozornenie: Putovná inscenácia, pri ktorej sa diváci a diváčky presúvajú po schodoch a čiastočne aj stoja.
Adam Dragun je divadelný režisér, performer a autor textov. Aktuálne študuje program Alternativní divadlo na pražskej KALD DAMU. Jeho práce sa pohybujú na hranici reality a fikcie či manipulácie a úprimnosti. Spolupracoval s divadlami na Slovensku, v Čechách a v Poľsku. Publikuje texty o divadle a filozofii. Tvorí a spieva v post-punkovej kapele Berlin Manson.
Júlia Rázusová je divadelná režisérka, ktorá pôsobí na nezávislej scéne ako aj v zriaďovaných divadlách na Slovensku a v Českej republike. Je absolventkou réžie VŠMU. Momentálne sa ako doktorandka na KALD DAMU v Prahe zaoberá dialógom fyzického konania a textu. V rokoch 2013 – 2020 pôsobila ako umelecká šéfka Prešovského národného divadla. V roku 2020 spoluzaložila divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča, ktoré sa popri experimentálnej tvorbe venuje skúmaniu divadelných techník a metód.
Silvia Vollmann je divadelná režisérka a venuje sa prevažne autorskému divadlu. Vyštudovala bábkarskú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Spolupracovala a hosťovala s viacerými zriaďovanými a nezriaďovanými scénami na Slovensku a v Českej republike. Od roku 2017 je umeleckou šéfkou progresívnej olomouckej scény Divadlo na cucky zameranej na súčasnú dramaturgiu, občiansku angažovanosť a aktuálne spoločenské témy.
Koncept: Alžbeta Vrzgula
1. performancia:
Text a réžia: Adam Dragun
Scénografia: Klára Dolník
Svetelný dizajn: Róbert Mačkay, Martin Hodoň
2. performancia:
Text a réžia: Silvia Vollmann
Kostýmy: Bet Moth
Hudobná spolupráca: Martin Iso Krajčír
Svetelný dizajn: Róbert Mačkay, Martin Hodoň
3. performancia
Libreto: Ivana Gibová
Hudba: Martin Rázus ml.
Kostýmy: Diana Strauszová
Svetelný dizajn: Róbert Mačkay, Martin Hodoň