notifikácie
0
0
Kurátorky festivalu približujú výberový program: 10 inscenácií v Hlavnom programe a 5 inscenácií v programe Pre mladé publikum. Dramaturgická rada festivalu sledovala inscenácie, ktoré mali premiéru od apríla 2023 do konca marca 2024. Tieto inscenácie považujeme za najzaujímavejšie a najinšpiratívnejšie diela, ktoré vznikli v danom období v divadlách na Slovensku.
Dej najnovšej inscenácie Divadla DPM sa odohráva v roku 2164, kedy sa o všetko potrebné už postarala umelá inteligencia. Vojny, katastrofy a iné svetové problémy sú definitívnou minulosťou a ľudia si konečne môžu užívať život naplno. Amatéri sú však sci-fi iba pokiaľ ide o príbehovú líniu. Premýšľanie a emočné prežívanie postáv je ukotvené v prítomnosti a korešponduje s prežívaním súčasnej mladej až strednej generácie. Inscenácia tak nastoľuje otázku, či šťastie, po ktorom mnohí prahneme, je vôbec možné dosiahnuť – a to aj v prípade, že podmienky sú na to ideálne.
Okrem textu, ktorý súboru na mieru napísala Lenka Garajová (po inscenácii Prevádzači z roku 2022 je to už jej druhá spolupráca s Divadlom DPM), inscenáciu do veľkej miery určuje choreografia Stanislavy Vlčekovej, rovnako ako živá hudba v podaní dvojice Martin Iso Krajčír a Kriss Krimm. Tvorivý tím pozýva na párty vo vyprázdnenom, nedivadelnom priestore, ktorý posilňuje pocit, že sa nachádzame mimo našej reality. Či je táto párty dystopická alebo utopická, vlastne nie je úplne isté. DPM ako jedno z mála divadiel na Slovensku mapuje vo svojej tvorbe mentálny svet mileniálov, ktorí sa snažia zaradiť sa do „bežného“ života vo svete, čo nebol vytvorený pre nich. Robí to programovo a atraktívne, vďaka čomu má osobité miesto na slovenskej divadelnej scéne.
Barbora Forkovičová
Divadlo bez domova už niekoľko rokov systematicky vytvára tvorivé príležitosti pre rôzne sociálne vylúčené skupiny ľudí. So svojou tvorbou sa v hlavnom festivalom programe predstaví prvý raz. Je to predovšetkým vďaka kvalite inscenácie, ale súvisí to tiež s dlhodobou ambíciou festivalu prezentovať tvorbu menšín a znevýhodnených skupín v našej spoločnosti. Antigona (podľa Sofokla a iných) dejovo preberá z pôvodného Sofoklovho diela len minimum, ktoré na javisku prezentuje vo fragmentoch, v značnej skratke a len prostredníctvom odkazov na jednotlivé obrazy a dejstvá gréckej hry. Tvorcovia neponúkajú ucelené rozprávanie, ale sústredia sa na hľadanie paralel tohto antického príbehu a privátnych osudov jednotlivých hercov a herečiek. Inšpirovali sa ústredným Sofoklovým motívom porušenia právneho poriadku, ktorý je v rozpore s poriadkom morálnym. Účinkujúci zdieľajú vlastné skúsenosti, kedy pod tlakom vnútorných zásad či potrieb porušili všeobecne dané spoločenské pravidlá. V čistote formy tejto javiskovej adaptácie Antigony presviedča autentickosť výpovedí, ktoré sú tu postavené nad herecké kvality, no nesú v sebe silu navodiť katarzný moment vlastný antickej tragédii.
Zuzana Timčíková
Inscenácia Deti je voľne inšpirovanou adaptáciou noviel Boženy Slančíkovej Timravy U Kanátov, Žiadna radosť a Márnosť všetko. Tvorcovia z pôvodne troch rôznych príbehov vytvorili rodinnú drámu s uceleným dejom, v ktorom na pozadí udalostí, akými sú kar, svadba, narodeninová oslava a sviatky Vianoc a Veľkej noci postupne rozkrývajú nielen tajomstvá jednotlivých postáv, ale predovšetkým temné zákutia ich charakterov a pokrivenosť vzájomných vzťahov. Inscenácia prináša nadčasový obraz hodnotovo rozpadnutej rodiny, kde namiesto blízkosti, podpory a lásky prevláda povrchnosť a krutosť. Jednotlivec uväznený v generačnom cykle tráum a citovej nezrelosti tu doslova dedí vzorce toxického správania. Javisková adaptácia tak fascinujúco potvrdzuje aktuálnosť viac ako sto rokov starej Timravinej diagnostiky medziľudských vzťahov, v ktorých chýba porozumenie, otvorená a zrelá komunikácia a schopnosť vyjadrovať emócie. Napriek tomu, že inscenácia reprezentuje skôr konzervatívny prúd divadelných tendencií, vďaka poctivej réžii i kvalitnému psychologickému herectvu prináša intenzívny divadelný zážitok, a preto jej patrí miesto v Hlavnom programe.
Zuzana Timčíková
V Hlavnom programe nemôže chýbať hra provokujúceho rakúskeho dramatika v réžii provokujúceho českého režiséra. Jubilujúce Slovenské komorné divadlo Martin k 80. výročiu svojho vzniku pripravilo inscenáciu, ktorej hlavnou témou je samotné divadlo. Nejde však o žiadnu oslavnú ódu, práve naopak, Divadelník ponúka drsný a ironický pohľad na divadelné umenie, divadelnú prax, no rovnako aj na spoločenské prostredie, v akom divadlo vzniká. Hlavnú úlohu divadelníka Bruscona, ktorý v hre Thomasa Bernharda prichádza do miestnej krčmy (tzn. v akomkoľvek zapadákove) zahrať svoje predstavenie, stvárňuje v protiklade k textu žena – Jana Oľhová. Vďaka jej skvelému výkonu ešte silnejšie a zároveň aj vtipnejšie vyznieva kritika egocentrického patriarchu, riaditeľa divadla, veľkého herca, jednoducho muža presvedčeného o svojej výnimočnosti a genialite, ktorý si na paškál berie všetkých a všetko, od (neschopných) členov svojej rodiny, cez divákov (ktorí nechápu jeho veľké umenie) až po celú krajinu.
Režisér Michal Hába, ktorý v SKD Martin hosťuje prvý raz, kritickú líniu rozvíja ešte ďalej a do martinskej inscenácie vnáša aj viac než aktuálnu otázku významu umenia vo svete rútiacom sa do klimatickej katastrofy – načo je nám divadlo, ktoré túto skutočnosť nereflektuje?
Barbora Forkovičová
Inscenácia divadla NUDE Emily sa inšpirovala životom Emily Davison, jednej z najradikálnejších sufražetiek 19. storočia vo Veľkej Británii, ktorej smrť spôsobená zrážkou s dostihovým koňom je dodnes opradená špekuláciami. Autor dramatického textu a režisér inscenácie Michal Belej pracuje s motívom osudu tejto takmer opomenutej historickej postavy, nadväzuje na jej myšlienkové posolstvo a boj za ženské práva, pričom rozvíja širšie úvahy o slobode a identite človeka v súčasnosti. V inscenácii účinkujú dvaja herci – muž a žena, ktorí svojím konaním poukazujú na toxické prejavy nerovného vzťahu medzi zdanlivo silnejším a dominantnejším (muž, väčšina) a tým, resp. tou, od ktorej sa očakáva, že sa podriadi a vyhovie (žena, menšina). Emily je trpkou pripomienkou, že aj po viac ako sto rokoch od prvotných snáh o ženskú emancipáciu nie je rovné postavenie žien v spoločnosti samozrejmosťou. Inscenáciu sme sa rozhodli zaradiť do Hlavného programu, pretože dramaturgicky, režijne i výtvarne predstavuje jedno z najzaujímavejších scénických počinov, ktoré na scéne nezriaďovaného divadla v tejto sezóne vznikli. Ide totiž o štýlovo vyzreté dielo, v ktorom tvorcovia reflexiu osobného prežívania hľadajú vo vyjadrení univerzálnejšej, a o to viac rezonujúcej výpovede.
Zuzana Timčíková
Inscenácia Filip z Divadla Jána Palárika v Trnave je venovaná Jarovi Filipovi, niekdajšiemu tvorcovi trnavského divadla, ktorý tam umelecky strávil 80. roky 20. storočia. Autorské dielo, ktorého text vznikol z fragmentov rôznorodého a veľmi pestrého materiálu, vrátane dokumentárnych záznamov, približuje Filipovu osobnosť a rovnako aj hudobnú tvorbu v omnoho širšom spektre, než ako je bežnej verejnosti známe. Jara Filipa v inscenácii kolektívne stvárňujú viacerí herci a herečky trnavského súboru, ktorí podávajú nielen suverénne herecké výkony, ale viacerí sa ukazujú aj ako zdatní speváci a muzikanti. Výsledkom je kvalitná a zároveň netradičná hudobná inscenácia, ktorá nie je lineárnou biografiou Filipovho osudu a zďaleka obchádza prezentáciu jeho známych piesní. Obraz o umelcovi vytvára prostredníctvom útržkov z jeho kariérneho i osobného života, rozhovorov či spomienok jeho priateľov a kolegov. Inscenáciu sme zaradili do Hlavného programu, pretože vzdáva poctu Jarovi Filipovi, výraznej osobnosti slovenskej kultúry 20. storočia a k spracovaniu jeho života pristupuje divadelne originálnym spôsobom. Vyniká totiž hravosťou a nápaditosťou v herectve, v režijnom prístupe aj v scénografii.
Zuzana Timčíková
Nedlho po tom, čo naše kníhkupectvá zaplavili (najmä české) preklady súčasného francúzskeho spisovateľa Édouarda Louisa, prešla divadlami v Česku a na Slovensku aj vlna inscenácií vychádzajúcich z jeho diel. Louis v nich otvorene, až drsne píše o menej „atraktívnych“ témach, akými sú chudoba, rasizmus, alkoholizmus či homosexualita a vychádza pri nich z vlastných skúseností. Divadlo LUDUS v tejto sezóne ponúklo adaptáciu jeho autobiografického románu Dejiny násilia (vyšlo česky ako Dějiny násilí), v ktorom autor tematizuje traumu zo sexuálneho násilia, no v širšom zmysle aj násilie ako také. Režisérka Barbora Chovancová v inscenácii kladie hlavný dôraz na slovo, ktoré dokáže kreovať, určovať a prepisovať históriu aj naše zážitky. Štvorica performerov nám predostrie udalosti jedného večera z viacerých uhlov pohľadu a núti nás tak uvažovať o naratíve, akým sa rozpráva o (sexuálnom) násilí a obetiach. Divadlo zaradením tejto inscenácie do repertoáru citlivo reaguje na stav slovenskej spoločnosti a otvára témy, ktoré by už dávno nemali byť tabu. Nielen vďaka téme, ale najmä vďaka originálnemu spracovaniu Louisovho románu sa Divadlo LUDUS so svojou inscenáciou stalo po prvý raz súčasťou Hlavného programu festivalu.
Barbora Forkovičová
Ešte predtým, než Boh stvoril Evu z Adamovho rebra, údajne z tej istej hliny ako Adama stvoril naozaj prvú ženu – Lilith. Tá bola presvedčená, že si s Adamom musia byť rovní, no keďže sa s ním nedokázala dohodnúť, vzbúrila sa a opustila Raj. Aj preto bola dlho považovaná za démona, vrahyňu detí a zvodkyňu mužov. Mestské divadlo Žilina vo svojej inscenácii ponúka pohľad na Lilith ako našu súčasníčku, nezbavuje ju však jej mýtickosti. Dnes – vo svete, ktorým prešlo niekoľko vĺn feminizmu – Lilith vyznieva ako sebavedomá, samostatná žena odporujúca patriarchálnym zvyklostiam, a predstavuje tak symbol ženskej slobody a nezávislosti. Inscenácia svoje miesto v Hlavnom programe získala predovšetkým vďaka mnohovrstvovému textu Miklósa Forgácsa, ktorý nám nielen približuje jej postavu a význam, ale prostredníctvom nej ponúka originálny pohľad na konfrontáciu dvoch pohlaví.
Režisér Edo Kudláč hutný textový materiál rozvrstvuje aj v priestore: inscenácia vo veľkej miere využíva videonahrávky natočené v rôznych zákutiach divadla. Filmový strih však kombinuje so statickými zábermi, v ktorom vyniknú predovšetkým výborné herecké výkony účinkujúcich.
Barbora Forkovičová
Inscenácia Šeptuchy vznikla na základe dramatizácie rovnomennej a oceňovanej knihy Aleny Sabuchovej. Kvalitnú literatúru tvorivý tím s režisérkou Marianou Luteránovou pretvoril na pozoruhodnú inscenáciu, ktorá približuje životy obyvateľov v Podlasí, špecifickom kraji na východnej hranici Poľska, známom najmä tým, že tam žijú šeptuchy – ľudové liečiteľky. Inscenácia poukazuje na niekedy až nezmyselné spojenie viery v tradičné liečiteľstvo a náboženskej viery, to všetko na pozadí moderného sveta. Hoci je Podlasie vzdialené od veľkomiest, aj tam prenikli výdobytky modernej doby, ako sú Bravo, Esmeralda či trhy, kde sa predávajú héliové balóniky. Príbeh je sústredený okolo dvojice kamarátok Aliny a Doroty, ktoré do tohto sveta plného kontrastov vstupujú s tínedžerskou drzosťou, ale aj podozrievavým zdravým úsudkom.
Režisérke Luteránovej sa podarilo zachytiť humornosť tých najabsurdnejších momentov, zároveň však život na Podlasí a samotné šeptuchy neromantizuje – práve naopak, poukazuje na nebezpečenstvo viery v šarlatánstvo, ktoré tieto ľudové liečiteľky predstavujú. Inscenácia predstavuje výrazný a ambiciózny posun v tvorbe Spišského divadla, ktoré sa na festivale predstaví po dlhšom čase.
Barbora Forkovičová
Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene uviedlo inscenáciu TEL3GRAM pri príležitosti svojej 75. sezóny. Do Hlavného programu sme ju zaradili, pretože predstavuje výnimočný umelecký počin, za vznikom ktorého stojí dramaturgicky odvážne gesto divadla. Autorská inscenácia je totiž výsledkom práce troch generačne spriaznených režisérok, známych prevažne z prostredia nezávislého divadla, ktoré motívy osudov Hany a Jozefa Gregorovcov spracúvajú novátorsky a modernými divadelnými prostriedkami. Zákulisie života dvojice Gregorovcov približujú cez súčasné a aktuálne témy, akými sú vojna na Ukrajine, s ňou súvisiace odlúčenie párov či postavenie ženy v spoločnosti a jej nekončiaci zápas o presadenie sa vo svete patriarchálnych štruktúr. Napriek tomu, že ide o dielo venované blížiacemu sa výročiu narodenia Jozefa a Hany Gregorovcov, neskĺza k pátosu ani k hrdinskému zobrazeniu týchto postáv. Naopak, odhaľuje mnoho z ich vnútorných svetov a ponúka vzácny a veľmi ľudský, mimoučebnicový pohľad na významné osobnosti našich kultúrnych dejín, ktoré počas svojho života bojovali na viacerých „frontoch“ – nielen tých vojnových, ale aj politických, umeleckých a citových.
Zuzana Timčíková
Po nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka a trnavskom Divadle Jána Palárika už má svoju classroom play aj Činohra SND. Inscenácia Čaute! sa odohráva v stredoškolskej triede. A to nie je jej jediné lákadlo. Je bezprostredná a prirodzená, doslova i metaforicky nablízku svojej cieľovej skupine. Okrem závažnej témy duševného zdravia zaujme aj intertextuálnymi odkazmi na filmy, seriály a knihy.
Lenka Dzadíková
Nezávislé divadelné zoskupenie Odivo oslavuje desiate výročie svojho vzniku. Polovicu ich repertoáru tvoria inscenácie pre deti a do ich prípravy vkladajú rovnaké úsilie ako do performancií pre dospelých. Na výsledok ich hľadačstva a premýšľania o téme vesmíru sa oplatí prísť pozrieť. Kozmos je vďaka dobre namiešaným postupom umenia performancie, žonglérskym zručnostiam, projekciám, svetelnému a zvukovému dizajnu parádnym letom do vesmíru pre najmenších aj pre ich dospelých sprievodcov.
Lenka Dzadíková
Režisér Marián Pecko originálne uchopil postupy live puppet cinema, využil osobnú známosť s poľskou dramatičkou Martou Guśniowskou, ktorá napísala bábkovú hru priamo pre BDnR a odvážne oslovil na spoluprácu výtvarníčku pracujúcu pod značkou Toy Box, ktorá tvorí najmä ako streetartová a komiksová umelkyňa. V tejto kombinácii vznikla dojemná inscenácia o živote šteňaťa a osamelého staršieho muža, ktorá oslovuje aj svojou originálnou formou.
Lenka Dzadíková
Hugo sa nestratil, Hugo sa zatúlal. O tom je inscenácia Hugov svet, ktorá sa detskému obecenstvu prihovára s rešpektom k jeho vnímaniu sveta, kde sa niektoré veci môžu zdať obrovské, niektoré pôsobia agresívne, s kamarátmi sa dá jazdiť na slonovi a mimozemšťania nám prídu povedať „čau“. Český režisér Jiří Adámek Austerlitz vytvoril inscenáciu svojím typickým režijný rukopisom – použil dekompozíciu vetnej skladby, rytmizovanie slov, ich opakovanie a kombinovanie hovoreného slova so spevom.
Lenka Dzadíková
Robinson.ka je posolstvom o tom, že je krásne opustiť vlastný opustený ostrov a byť v spojení s iným človekom. Lebo nebo sa vlieva do mora „kdekoľvek, kde sme spolu“. Lyrická, režijne prepracovaná inscenácia z dielne Odiva je pripravená s výtvarným citom a bábkarským kumštom, osloví hudbou Daniela Špinera aj originálnym výtvarným poňatím Ivany Mackovej. Svojím pomalým tempom a vrúcnosťou zaujme aj malých introvertov a introvertky.
Lenka Dzadíková
Prinášame vám posolstvo k tohtoročnému Svetovému dňu divadla, ktoré šíri Medzinárodný divadelný inštitút (ITI). Autorom tohtoročného posolstva je nórsky dramatik a laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 2023 Jon Fosse:
Každý človek je jedinečný, ale zároveň presne taký istý ako jeho súputníci. Navonok sa navzájom líšime – a to je samozrejme v poriadku –, no vo vnútri každého človeka je aj niečo, čo prináleží len a len jemu a čo ho robí človekom. Môžeme tomu hovoriť duša. No nemusíme to vôbec pomenovať, stačí, ak to prijmeme.
Aj keď sa navzájom líšime, zároveň sme všetci rovnakí. Ľudia zo všetkých kútov sveta sú vo svojej podstate rovnakí, bez ohľadu na jazyk, farbu pleti či vlasov.
Možno je to trochu paradox: sme úplne rovnakí a zároveň absolútne odlišní. Možno je ľudská podstata plná paradoxov. Vďaka prepojeniu tela a duše, zahŕňa na jednej strane to najprízemnejšie a najhmatateľnejšie a na druhej strane niečo, čo presahuje hranice pozemského sveta.
Umenie – dobré umenie – prepája výnimočným spôsobom jedinečné a univerzálne. Umožňuje nám porozumieť, že to, čo je iné – alebo cudzie –, môže byť univerzálne. Umenie prekračuje hranice medzi jazykmi, kontinentmi, krajinami. Spája nielen individuálne hodnoty jednotlivcov, ale, v inom zmysle slova, aj to, čo charakterizuje skupiny ľudí, napríklad národy.
Umenie to nedosahuje popieraním rozdielov a pretváraním všetkého do jednotnej formy, ale tým, že ukazuje rozdiely, ukazuje to, čo je odlišné, cudzie. A každé dobré umenie ukazuje niečo odlišné, niečo, čo človek plne nechápe, a predsa tomu svojím spôsobom rozumie. Skrýva tajomstvo, niečo, čo nás fascinuje a núti prekročiť hranice. Tým vytvára presah, ktorý umelecké dielo nielen musí mať, ale musí nás k nemu aj viesť.
Nepoznám lepší spôsob, ako spojiť protiklady. Je to presný opak násilného konfliktu, ktorý tak často vidíme na celom svete. Rozvíja sa v deštruktívnych pokusoch zničiť čokoľvek cudzie, jedinečné a iné a často pritom využíva tie najneľudskejšie vynálezy, aké kedy ľudstvo vymyslelo. Je to terorizmus. Je to vojna. Pretože človek má aj zvieraciu stránku. Riadi ju inštinkt, ktorý nás núti cudzie, či iné, vyhodnotiť ako hrozbu, nie ako fascinujúcu záhadu.
A tak jedinečnosť, rozdielnosť, ktorú vnímame očami, mizne a zanecháva za sebou kolektívnu uniformitu, v ktorej je čokoľvek iné hrozbou a musí sa odstrániť. To, čo z pohľadu náboženskej alebo politickej ideológie vnímame ako rozdielne, sa zrazu stane niečím, čo treba poraziť a zničiť.
Vojna je bojom proti podstate človeka: proti jeho jedinečnosti. A je to boj proti všetkému umeniu, proti tomu, čo skrýva vo svojej podstate.
O umení všeobecne, a nielen o divadle či dráme, hovorím preto, lebo všetko dobré umenie v skutočnosti vzniká z tej istej pohnútky: premeniť niečo jedinečné a špecifické na niečo univerzálne. Umeleckým jazykom spájať konkrétne so všeobecným. Nezbavovať sa jedinečnosti, ale zdôrazniť ju. Nechať jasne vyniknúť cudzie a neznáme.
Netreba za tým hľadať nič zložité. Presne tak, ako je vojna opakom mieru, je aj umenie protikladom vojny. Umenie je mier.
Jon Fosse
Zdroj textu: https://www.world-theatre-day.org/
Preklad: Karolína Holmanová, Divadelný ústav
