Takmer všetky doterajšie dramatizácie Hájnikovej ženy ťažili zo scény súdneho procesu, ktorý je dejiskom odhalenia pravdy o tom, kto spáchal zločin, a komu náleží trest. Martinská inscenácia, naopak, upozorňuje na nebezpečenstvo vytvárania obrazu ideálnej obete a estetizácie obetí násilia, ktoré sa často spája s cieľom vyvolať empatiu a v umeleckej tvorbe aj záverečnú katarziu. Hana Čajková v hereckom stvárnení Barbory Palčíkovej je prejavom a kostýmom Kataríny Holkovej štylizovaná ako lyrická naivka, suka, laň, bitch, čajka. Vo flitrovaných obnažujúcich šatách s dokonalým účesom a mejkapom pripomína filmové hviezdy na červenom koberci. Je to na pohľad ideálna obeť. Výrazne sexualizovaná žena, ktorá provokuje vyzývavosťou. Estetizácia násilia je ironizovaná zlatou farbou, ktorá nahrádza farbu krvi. V jadre feministickej perspektívy nazerania na príčiny a dôsledky násilia páchaného na ženách je spochybnenie pohľadu na ženy ako principiálne zraniteľné a predurčené do roly obete. Riziko násilia sa nesmie legitimizovať. Keď v martinskej inscenácii zaznie verdikt „Skutok sa nestal,“ referuje nielen k deštrukcii mocou zneužívaného trestno-právneho systému v našej krajine, no aj k celkovej relativizácii násilných činov.

Veronika Kolejáková: Divadelná recenzia: Jak jeleň budeš si tam chodiť. In: devin.stvr.sk, 11. 12. 2024

Brutovský preložil príbeh Hájnikovej ženy do súčasného jazyka, ale originál dekonštruuje, rozbíja následnosť obrazov, opis prírody aktualizuje na súčasnosť, v ktorej sa bolestne miešajú developerské projekty so zvyškami panensky čistej krajiny. Viacvrstevnatý metatext dopĺňajú striedme, no znakovo bohaté divadelné obrazy (…). Nepozeráme sa na klasický divadelný tvar, mizanscény sú skôr obrazmi, viac či menej rozpohybovanými monologizovanými výtvarnými výrezmi v scéne Juraja Poliaka.

Dária F. Fehérová: Demontáž Pavla Országha v Brutovského kompozícii. In: monitoringdivadiel.sk, 27. 2. 2025