Posledný prípad Viktora H.

OBSADENIE
Ľubomíra Dušaničová, Lucia Korená, Miloš Kusenda, Katarína Vargová Petrusová, Ivan Martinka

RÉŽIA
Šimon Spišák

Šimon Spišák je divadelný režisér, ktorý pôsobil ako umelecký šéf Starého divadla Karola Spišáka, kde vytvoril viacero inscenácií. Bol členom skupiny Lachende Bestien a spolupracoval s Divadlom koňa a motora, Divadlom T601 či TeatroTatro, v ktorom pôsobí dodnes. Je spoluzakladateľom Nového divadla v Nitre, kde autorsky a režijne pripravil viaceré inscenácie; jeho tvorba opakovane rezonuje v odbornej obci a získala nominácie na ocenenie DOSKY (Anna Franková, Zlodejka kníh).

INSCENAČNÝ TÍM
Dramatizácia, scénografia: Šimon Spišák
Dramaturgia, dramatický koncept a spolupráca na scénografii: Veronika Gabčíková
Autorský preklad a hudba piesne Vyjdem si do polí: Ľubomíra Dušaničová
Svetelný dizajn: Jakub Jánsky
Zvukový dizajn: Radovan Lakoštík a Boris Turaz
Grafická úprava propagačných materiálov: Peter Jánsky

nie je

Na tenkom ľade viny a neviny

Inscenácia nitrianskeho Nového divadla Posledný prípad Viktora H. otvára zložité a komplikované témy spravodlivosti a trestu, nevšímavosti rodičov voči vlastným deťom a narastajúcej agresivity u dospievajúcich. To všetko sa deje nielen v atmosfére mrazivého thrilleru či blížiacej sa tragédie, ale nadhľadu a irónie. Takže hranica prekročenia oboch svetov na pozadí  dôležitých a aktuálnych tém je naozaj krehká.

Český spisovateľ Ladislav Fuchs vo svojom  psychologickom románe Prípad kriminálneho radcu, ktorý inšpiroval režiséra inscenácie Šimona Spišáka k uvedeniu jeho dramatizácie,  zručne pracuje nielen s kriminálnou zápletkou, ale hlavne s rozkladom rodiny šéfa polície. Sú to dva svety, ktoré sa ovplyvňujú a jeden je obrazom druhého. Jeho štýl písania je založený nielen na zdesení z vražedných skutkov, ale aj na napätí v konaní a z neho vyplývajúceho zdesenia.

Príbeh je situovaný do obdobia Vianoc, do malého západoeurópskeho mestečka, v ktorom lomcujú prípady sériových vrážd detí, ktoré zomierajú s úsmevom a vrah pri nich zanecháva detskú hru. V románe aj v inscenácii nesledujeme len proces vyšetrovania, ale detektívne sa dostávame aj do vnútra takmer nefunkčnej rodiny, do vzťahu despotického otca Viktora H. staršieho, vyšetrovateľa vrážd detí a jeho prehliadaného syna Vikiho.

Režisér Šimon Spišák si spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou (je autorka aj dramatického konceptu) do inscenácie vyberá práve tento otcovsko-synovský motív, a zároveň  necháva príbeh oscilovať na tenkej hrane irónie a tragédie. Ten je, koniec koncov, dobre pretavený aj do pozmeneného názvu inscenácie voči predlohe. Je vedený štýlom severského thrilleru, ktorý komentuje ironizovaním jeho pravidiel. S nadhľadom ako príbeh, ktorý si žiaci a žiačky rozprávajú v triede na vystrašenie a zdesenie svojho obecenstva.

Režijne dobre atmosfericky pôsobia prvky true crime,v ktorom môžeme sledovať budované napätie, zmysel pre tajomno a mystiku. Vystačí si s priestorom – bazénom plným guličiek, šmykľavkou či detským domčekom. Vo vyhrotených situáciách používa live cinema, ktorým strhne príbeh z ľahšieho žánru do drámy. Špecificky do príbehu vkladá prvky irónie, kabaretu, absurdnej situácie, ako charakteristické a jedinečné črty svojej réžie, aj keď sa práve tieto momenty na jeho pomery v inscenácii vyskytujú menej ako sme zvyknutí. Totiž v tomto prípade inscenáciu  smeruje k takmer bezvýchodiskovej temnote.

Práve aj použitie týchto prvkov, ktoré by sme v danom žánri neočakávali, vytvára nejasné presvedčenia nad konaním jednotlivých postáv, ktoré nie sú kladné ani záporné. Vieme súcitiť s utláčaným a nepochopeným Vikim (Miloš Kusenda), ale musíme odsúdiť jeho záverečný  čin. Môžeme obhajovať otcovu zarputilosť vo vyšetrovaní, ale rovnako musíme nesúhlasiť s  jeho bezohľadnosťou, ktorú dotiahne do dôsledkov, ktoré si sám uvedomuje viac ako policajt než ako otec. 

Viki (Miloš Kusenda) vytvoril obraz zakríknutého chlapca, ktorý minimalisticky bez zbytočného infantilizovania, ale citlivo vníma mrazivú bezohľadnosť a individualizmus otca. Horúčkovito sa snažil vzbudiť jeho pozornosť aj pozornosť okolia  svojím samostatným vyšetrovaním a hľadaním vraha detí. Prehliadaný, ale v čase jeho neprítomnosti slobodný a voľný. Jeho emočnú nezrelosť ešte viac vystihne obraz s otcom, keď sedia v detskom domčeku tesne po vražde, ktorú Viki vykonal. Je viac dieťa ako dospelý? Kto je viac vinný? 

Ivan Martinka ako Otec vo svojej vecnosti a decentnosti pôsobí až démonicky. Na chvíľu sa objaví aj v úlohe Zajačika či sánkujúcich sa detí. Ako vyšetrovateľ takmer nezvýši hlas, ale jeho rozhodnutia a dôslednosť, ako ich uplatňuje spolu so svojským humorom, dokážu strhnúť pozornosť a zmeniť smerovanie vyšetrovania. Pre svoj sociálny status a parciálnu spravodlivosť je schopný zavraždiť svojho syna spôsobom sériového vraha, aby ho očistil z predchádzajúcej vraždy, ktorú jeho potomok vykonal z hanby.

Herečky (Ľubomíra Dušaničová, Lucia Korená, Katarína Vargová Petrusová), ktoré stvárňujú vyšetrovateľov, barové divy či Vikiho kamarátov v inscenácii dynamicky a presvedčivo menia atmosféru a udávajú aj rytmus (aj hudobne) jednotlivým akciám, ich dovetkom či vysvetleniam. 

V predstavení niekoľkokrát padne zmienka, že nejde o edukatívnu inscenáciu. Práve priamočiarosť, s akou otec vraždu syna vykoná, by zniesla náznak vyjadrenia sa tvorcov k jeho činu. Tým môžu zostať aj starší tínedžeri a tínedžerky, pre ktorých je inscenácia primárne určená, zaskočení.  

Nové divadlo k inscenácii robí celý rad diskusií, kde isto dokážu mladí diváci a diváčky verbalizovať svoje dojmy či otázky, pretože je určite o čom diskutovať. Škoda, že táto možnosť sa včera na festivale študentom a študentkám nenaskytla. Pozornosť cez dopoludňajšie predstavenie rozhodne udržiavali, mohli byť z témy a zvoleného inscenačného jazyka v dobrom i v zlom zaskočení či zaskočené. Posledný prípad Viktora H. otvára aktuálne témy násilia, skrytej i otvorenej agresie, o ktorej mnohokrát ani netušíme. Je to rozhodne inscenácia, o ktorej budete premýšľať a hovoriť aj po jej skončení.

Marek Godovič