OTA

OBSADENIE
Dana Karolová, Lucia Letková, Iveta Marcineková, Jana Pilzová, Barbora Špániková, Dominika Výrostek Misárová, Mária Tóčik Knoppová/Martina Chmelanová, Ondřej Daniš, Marek Rozkoš, Richard Sanitra, Juraj Smutný

RÉŽIA
Júlia Rázusová

Júlia Rázusová je divadelná režisérka pôsobiaca na nezávislej scéne aj v zriaďovaných divadlách na Slovensku a v Česku. Absolvovala réžiu na VŠMU a v súčasnosti je doktorandkou na KALD DAMU v Prahe, kde sa venuje vzťahu fyzického konania a textu. Jej tvorba sa vyznačuje prvkami fyzického a experimentálneho divadla. V rokoch 2013 – 2020 bola umeleckou šéfkou Prešovského národného divadla a v roku 2020 spoluzaložila zoskupenie Slzy Janka Borodáča. Je trojnásobnou laureátkou ceny DOSKY za najlepšiu réžiu.

INSCENAČNÝ TÍM
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna a kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Martin Husovský
Odborná spolupráca: Michal Várošík

„Dramaturgia Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene znova dala priestor regionálnej téme, ale s celoslovenskými súvislosťami. (…) Výsledkom je hudobne, výtvarne a režijne pútavá a výpovedná inscenácia. (…) Inscenácia Ota sa vyhýba vševediacim naratívom či heslám, ale odkrýva proces tlaku moci na jednotlivcov, ktorí sa postavia proti nej, z čoho sa stala každodenná realita. Dve ženy z rôznych časových období sa tak stávajú jednou: tá, ktorá za slobodu bojovala, a tá, ktorá v nej žije, ale snaží sa o ňu neprísť.“

Marek Godovič: Neustály klepot slov ako stopy pre hľadanie pravdy. In: casopiskod.sk, 31. 10. 2025

„Vizuálny a scénický tvar nesie jasný rukopis režisérky Júlie Rázusovej. Majstrovsky buduje jednoduché, zmysluplné mizanscény, motivicky ich účinne vrství a prepája rôznorodé výrazové prostriedky.“

Anna Grusková: Šesť tvárí jednej odvahy: Prečo je zvolenská Ota kľúčovou inscenáciou pre dnešné Slovensko. In: monitoringdivadiel.sk, 9. 3. 2026

„Zvolenský súbor sa integrálne napojil na režisérkinu poetiku strihu, kontrastu, eklektizmu, symbiózy pohybu, slová a akcie a vytvoril kompaktnosťou vzácny kolektívy výkon, kde nikto nespomaľuje dianie ani nevytŕča. Miestny ansámbel, tak opäť raz potvrdil svoje – i keď často prehliadané – kvality.“

Karol Mišovic: Červená vlajka Oty Plávkovej. In: mloki.sk, 11. 10. 2025

„Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene v minulých sezónach už viackrát ukázalo, že má potenciál, energiu aj herecké zdroje na vytváranie intenzívnych divadelných zážitkov. Ota k nim jednoznačne patrí.“

Soňa Jánošová: ŠtB ju vypočúvala hodiny a spísala o nej stovky strán. O Ote Plávkovej sa dozvedáme neskoro. In: sme.sk, 14. 10. 2025

„Ditte napísal sériu prelínavých výstupov. Z týchto fragmentov sa postupne narodí komplexná osobnosť Oty so svojou silou aj zlyhaniami. Podstatnejšie než životopis je tlmočiť jej názory a myšlienky. Každá zložka sa svojským spôsobom napája na štýl inscenácie. Rýchlo sa meniaci sled situácií a sústavný pohyb na javisku pôsobí do istej miery rušivo, ale to je práve kľúč k čítaniu diela. Jednotlivé fragmenty sú ako reportáže alebo novinové komentáre, ktoré si prečítame ako podnet na premýšľanie.“

Dária Fojtíková Fehérová: Divadelná recenzia: Ota. In: radiodevin.stvr.sk, 22. 10. 2025

OTA – príbeh o skalnej neoblomnosti 

V aktuálnej inscenačnej výpovedi zvolenských tvorcov sa predovšetkým tematizoval boj za slobodu, sila vzdorujúceho odporu, statočnosť, odvaha i nezlomnosť. Vznikol v ich podaní portrét osobnosti rozhlasovej novinárky Oty Plávkovej s osobitou koncentrovanosťou v kolektívne synchrónnej zladenosti. Téma inscenácie tak na 21. ročníku martinského festivalu Dotyky a spojenia nesmierne občiansky zarezonovala. Autor Michal Ditte na základe výskumov a historických dokumentov vytvoril panoramatický prelet jej významnými životnými a existenciálnymi etapami životného behu: august 1968, normalizácia, nežná revolúcia atď. Režisérka Júlia Rázusová sa zamerala nielen na osud investigatívnej novinárky, ktorá po invázii vojsk v auguste roku 1968 zostala slobodne vysielať v Československom rozhlase, následkom čoho ju čakalo vyhodenie z práce, ale aj na osud matky/samoživiteľky. Autor spolu s režisérkou popri letmom zachytávaní novinárkinho života rozvíjali paralelný príbeh súčasnej investigatívnej novinárky, čeliacej vyhrážaniam, lynčovaniu, zastrašovaniu. V inscenácii tak celkom organicky plynuli dva paralelné prúdy v dejovej línii. Inscenácii preto nechýbala motivická variabilita, ktorá jej dodávala zároveň hektickú pulzujúcu dynamiku. 

Cyklickosť životného plynutia sa stala leitmotívom plastického režisérkinho  modelovania novinárkinho príbehu. Pre Júliu Rázusovú bol doménou najmä svojbytný systém javiskovo-sémantického sveta. Zaznamenanie ženského údelu odvážnej rozhlasovej novinárky charakterizovalo zmnoženie. Postavu Oty Plávkovej odrazu stvárňovalo na scéne šesť herečiek a ako kontrapunkt k nej jedna súčasná novinárka. Kvantitatívnym efektom sa zvýraznil generalizujúco-zmnožený ženský osud v takejto kolektívnej identite. To je len dôkazom toho, že Rázusová premyslene konštruovala samostatné partitúry vizuálnych znakových kódov – sietí suverénneho javiskového poľa imanencie spolu s akusticko-pohybovým systémom generovania. Komponovala ich ako prívaly akcií, obrazov, situácií v príznačnej rytmizovanej evokácii. Zvyšovala a kvantitatívne dávkovala motívy za motívmi v plynúcich variáciách jednej a tej istej konštantnej témy. Ich rozvíjanie sa stalo hnacím motorom dynamiky a tvorivej invencie celej inscenácie. Charakterizovala ju menlivosť, pohyb v situačných ustrnutiach v rytmickom pôdoryse. Tomu zodpovedala muzikalita hereckého prejavu v kolektívnej, tímovej zohratosti najmä vo vokálno-inštrumentálnej prezentácii. 

Herci a herečky skupinovo taktiež fungovali v rovnomerne zliatej súdržnosti a kompaktnosti v jednotlivých aranžmánoch, skupinových konfiguráciách a dynamických mizanscénach. Ota v podaní šiestich herečiek zrazu vynikla oveľa plastickejšie (skupinový tím koexistoval aj ako kolektívna entita).  

Z uplatnených motívov najväčšmi utkveli kopírovanie, dupľovanie i paralelné rozvíjanie línie kontrapunktov (k plastickému modelovaniu životného príbehu Oty Plávkovej sa vedno odvíjal paralelný prípad súčasného snúbeneckého páru novinárky so životným partnerom). Motivicky sa tiež zdôrazňoval beh spomínanej životnej cyklickosti. Herci často opisovali svojím pohybom kruh, resp. behom do kruhu. Postava Oty napríklad ťahala bicykel a kolobežku rovnako opisujúc kruh ako najdojemnejší obraz samoživiteľky/matky v starostlivosti o svojich dvoch synov. Opakoval sa napríklad motív vyťahovania postáv z vriec, ale aj ďalšie a ďalšie podobné varianty motivických rekvizít, predmetov, prvkov ako znakov operujúcich na javisku svojou významovosťou. 

 Mechanické komponované partitúry písacích strojov v kolektívnej stereotypii odrážali dokumentačnú novinársku profesiu ako aj šedivosť normalizačnej doby. Tá sa v drvivej väčšine podtrhla aj v scénografickej zložke. Katarína Holková prispôsobila scénu i kostýmy prevažne sivým normalizačným dekádam. Ich strnulosť dokladali kamene po okrajoch scény s písacími strojmi ako aj porozhadzované kamene. V strede scény na otáčavom javisku sa situovalo bytové jadro paneláku s vaňou a typickým kuchynským dresom. Urbanizmus socialistickej zástavby ilustroval fotografický zadný horizont. Divák tak mal možnosť pozerať sa do útrob jednej bytovej konštrukcie z umakartových stien paneláku.     

Inscenácia OTA sa v rámci festivalu zaradila k esteticky suverénnym dielam s koncíznou a vydestilovanou poetikou. Spoločensky aktuálna téma rozhodne zasiahla, ale nie angažovanou proklamáciou. Rázusová rozohrala veľmi svojráznym, špecifickým a pre ňu typickým divadelným jazykom vysoko subtílnu výpoveď. Nebála sa pritom ísť do všednosti až banálnosti jednotlivých citlivých nuáns každodennosti napríklad pri koncipovaní stanoviska k Charte 77. To sa šifrovane nahradilo. Ota Plávková pri jeho diktovaní v opatrnosti pred odpočúvaním dôvtipne reprodukovala recept na poctivú štrúdľu. Zdanlivo jednoduchý výjav zrazu odkryl toho veľmi veľa o dobe, neslobode, cenzúre a pod. Režisérka aj na takýchto všednostiach rutinného života odkrývala existenciálne momenty (pre)žitia. Na podklade nich oveľa účinnejšie vynikli mrazivé rozmery totalitných praktík zastrašovania, šikanovania poctivých a statočných ľudí. Na základe toho mohol vzniknúť plnohodnotný príbeh neoblomnej statočnosti, odhodlanosti nestratiť chrbtovú kosť a neprepadnúť konformistickej rezignujúcej apatii.

Miroslav Ballay  

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.