Nosorožec

OBSADENIE
Roman Poláčik, Robert Roth, Gregor Hološka, Jana Kovalčiková, Braňo Mosný a. h., Anežka Petrová, Ondrej Kovaľ, Daniel Žulčák a. h.

RÉŽIA
Júlia Rázusová

Júlia Rázusová je divadelná režisérka pôsobiaca na nezávislej scéne aj v zriaďovaných divadlách na Slovensku a v Česku. Absolvovala réžiu na VŠMU a v súčasnosti je doktorandkou na KALD DAMU v Prahe, kde sa venuje vzťahu fyzického konania a textu. Jej tvorba sa vyznačuje prvkami fyzického a experimentálneho divadla. V rokoch 2013 – 2020 bola umeleckou šéfkou Prešovského národného divadla a v roku 2020 spoluzaložila zoskupenie Slzy Janka Borodáča. Je trojnásobnou laureátkou ceny DOSKY za najlepšiu réžiu.

INSCENAČNÝ TÍM
Preklad: Albert Marenčin
Úprava: Júlia Rázusová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Marek Cpin
Pohybová spolupráca: Matej Matejka
Hudba: Lucia Chuťková

„Nosorožec v réžii Júlie Rázusovej je presýtený nápadmi, je absolútnym divadlom, temnou štúdiou ľudskej podstaty, ktorá je dnes rovnaká ako kedysi, len sa odohráva v iných kulisách. Z práce s celým tvorivým tímom vyťažila režisérka maximum (…). Takmer sedemdesiatročná predloha je v Rázusovej interpretácii temným obrazom ľudí a doby, ale najmä fantastickým divadelným monumentom.“

Ivana Topitkalová: Nevyhynuli, je ich medzi nami čoraz viac. In: casopiskod.sk, 19. 5. 2025

„Nosorožec v Činohre Slovenského národného divadla je bezpochyby jednou z udalostí sezóny. Nevyčerpateľná smršť nápadov, nepríjemná groteska, ktorá dráždi, bodá a tne do živého. Nastavuje zrkadlo a provokatívne sa každého z nás pýta, či aj nám už náhodou nad nosom nerastie roh.“

Soňa Jánošová: Aj ministerstvo kultúry napadli nosorožce. Už sa nedá poprieť, že máme problém. In: sme.sk, 13. 4. 2025

„Rázusová do inscenácie zakomponovala množstvo ďalších odkazov nielen na aktuálnu situáciu na Slovensku, ale aj na iné Ionescove texty či postavy, ktoré môžu pripomínať známe a popkultúrne osobnosti. Sú to len malé udičky, ktoré hádže divákom prostredníctvom kostýmov, rekvizít alebo mizanscén a necháva ich narábať s nimi voľne, podľa vlastného interpretačného nastavenia. Je až absurdné a smiešne, ako táto hra zrazu veľmi logicky a racionálne vyjadruje stav spoločnosti.“

Dária Fojtíková Fehérová: Divadelná recenzia: Nosorožec. In: devin.stvr.sk, 14. 5. 2025

„Do repertoáru absurdného výrazu sa najviac a so zjavnou chuťou ponoril Robert Roth (Jean). (…) Pozerá sa naňho (ako vždy) veľmi dobre, no tentokrát je ho na doskách až tak veľa, že takmer zatieňuje hlavnú postavu Bérengera (Roman Poláčik). Z koncepčného hľadiska to nakoniec nie je na škodu, pretože Bérenger nemá byť ten, kto vytŕča. Ide predsa o model osamoteného a o sebe a svete pochybujúceho jedinca, ktorý je síce nositeľom humanizmu, ale ostáva na okraji.“

Patrik Garaj: Nič bizarné nám nie je cudzie. Ako realita predbehla absurdné divadlo. In: dennikn.sk, 17. 4. 2025

Som posledný človek a ostanem ním do konca

Budem sa brániť proti celému svetu, proti celému svetu sa budem brániť! Som posledný človek a ostanem ním až do konca. Nevzdám sa! Tak v parafráze znie záver Ionescovej absurdnej drámy Nosorožec z roku 1959, ktorá mala minulý rok premiéru v Štúdiu SND. Po titule siahla Júlia Rázusová, momentálne jedna z najvýraznejších slovenských režisérok. Vytvorila v dnešnej dobe dôležitú inscenáciu o masovej premene na menej inteligentné tvory, ktoré dupú, ničia a ostáva po nich len prach. Ionesco vo svojej dobe reaguje na totalitné režimy, Rázusová na súčasné obdobie, keď sa slovenská kultúra ocitá v útlaku a deštrukcii.

Absurdná dráma v Rázusovej réžii využíva herecké štylizácie, kumulovanie replík, výraznú pohybovú a hudobnú zložku a silné poetické obrazy. Nepokúša sa o psychologizáciu postáv a herecké prežívanie, práve naopak, tvorí abnormálny a až nekomfortne emočne vzdialený tvar. Všetko pôsobí na prvý pohľad normálne, tak prečo nie je? 

Dívame sa na vyprázdnený jazyk, rozhovory, ktoré nič neznamenajú, na správaním atypické postavy. Každá má svoj pohybový refrén, špecifické dôrazy a výrazy, svoju vlastnú obsesiu. Spoločne tvoria kompaktnú formu, zohranú a dopĺňajúcu sa. 

Keď Ionescovu spoločnosť zasiahne postupná metamorfóza ľudí na nosorožce, istoty a naučené mechanizmy sa začínajú rozpadať. Premena Jeana – Roba Rotha – sa deje v intenzívnych prestrihoch, keď sa na scéne mení pôvodné rozloženie nábytku a rekvizít. Diváka tak vťahuje do zmätku a nestability Rázusovej nastoleného divadelného sveta. Desivý obraz šialenstva a postupnej bolestivej premeny zanecháva v publiku stopu.

Výkon Romana Poláčika v postave Bérangera, ocenený Doskami, v divákovi ostáva ešte dlho po predstavení. Aj napriek tomu, že táto recenzia opisuje v poradí druhé predstavenie, ktoré sa na Dotykoch a spojeniach odohralo, bol jeho výkon energický, plynulý a sústredený. Poláčik ponúka postavu alkoholika, trochu burana, ktorý nie je intelektuálom, no chce sa ním stať kvôli láske. Uvedomuje si svoje hodnoty a keď sa jeho okolie začína meniť na nosorožcov, ostáva verný sám sebe. Nosorožcov vníma ako obludy, chce proti nim bojovať, meniť ich späť na ľudí. Postupne sa uzatvára do pomalého šialenstva a paranoje. Vytrhnúť ho z nej dokáže len Daisy – Jana Kovalčíková – kolegyňa na úrade, do ktorej je beznádejne zaľúbený. 

Daisy s nosorožcami však súcití a prechováva k nim určitý druh sympatie. Je to snaha pochopiť človeka, ktorý sa dobrovoľne stal nosorožcom. V tom sa s Bérangerom rozchádzajú. V hádke ju udrie – čo Rázusová znázorňuje čisto slovne a jednoduchým rozdelením stisku rúk Daisy a Bérangera – a Daisy pochopí, že nie je lepším. Rázusová upozorňuje na násilie a agresiu, ktorá sa vo vypätých situáciách vyplaví. V stáde radikalizovaných nosorožcov sa ľudskosť dostáva na svoj okraj a odhaľujú sa komplikované temné stránky charakterov. Pre Daisy, ktorá je schopná pochopiť výhody jednotnosti aj napriek ich deštruktívnym tendenciám, je jednoduchšie pridať sa k zvieracej mase, ako ostať konfrontovaná komplikovanou nečiernobielou osobnosťou svojho milenca.

Rázusová tak otvára dôležité témy automatickej stigmatizácie našich osobných nosorožcov, škatuľkovanie a súčasne zaslepené jednostranné vnímanie skupín. Neexistujú čisto dobré a zlé strany, je potrebné nad nimi uvažovať kriticky. Ideály u Ionesca zanikli už dávno, je čas konfrontovať sa s výhodami a nevýhodami oboch strán. Navzájom sa chápať, začať diskutovať. Chcieť sa chápať a diskutovať. Ako približne v inscenácii odznie: Aby som ich presvedčil, musel by som s nimi hovoriť. Aby som s nimi mohol hovoriť, musel by som sa naučiť ich reč. Alebo by sa oni museli naučiť tú moju.

Súčasné kontexty, s ktorými Rázusová vedome pracuje, tvoria mrazivé dielo. Divák je v závere konfrontovaný vyčerpaným zlomeným obrazom Romana Poláčika – nie Bérangeho, ale Poláčika. Vie si s inscenáciou prepojiť jeho herecký osud, keď v rámci politických machinácií, no pod nálepkou konsolidácie, bol zo Slovenského národného divadla prepustený. Hrá na akordeóne a kričí, prosí, z posledných síl bojuje, že chce ostať človekom. Nestane sa nosorožcom. „Budem sa brániť proti celému svetu, proti celému svetu sa budem brániť! Som posledný človek a ostanem ním až do konca, nevzdám sa!” V období, keď slovenská kultúra čelí aktívnej deštrukcii, keď ľudia, ktorí chcú tvoriť, ktorí majú čo povedať, no nie je im to dovolené, Poláčik prichádza s jasným odkazom – nevzdať sa. Bojovať s nosorožcami, aj keď to vyzerá ako dopredu prehratý boj. Poláčik svojím výkonom dokazuje, že do SND patrí, čím jasne poukazuje na nekompetentnosť vedenia, ktoré o jeho prepustení rozhodlo.

Inscenácia nás neburcuje do revolúcie, nepresviedča nás zobrať pochodne a vidly. Citlivo, s humorom a nadhľadom, upozorňuje na súčasný stav kultúry a ukazuje, aké následky nás čakajú, pokiaľ sa k stádu nosorožcov vyčerpaní a zlomení pridáme. 

Žijeme absurdné časy, keď sa absurdná dráma zdá celkom normálna.

Emma Vičanová