Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux

OBSADENIE
Časť Wetzler, Vrba: Lukáš Herc, Martin Hronský, Tomáš Vravník, Dana Droppová a. h., Eva Gribová
Časť Schulman: Divadlo Jana Kochanowskeho v Opole, Poľsko: Magdalena Maścianica, Cecylia Caban, Andrzej Jakubczyk, Konrad Wosik, Michal Świtala
Časť Lux (film): Daniel Kamen, Lili Winderlich

RÉŽIA
Dávid Paška

Dávid Paška je absolvent divadelnej réžie na Max Reinhardt Seminar vo Viedni. Jeho tvorba sa vyznačuje autorskou interpretáciou literárnych a dramatických predlôh s výrazným sociálno-angažovaným rozmerom. V roku 2024 získal Cenu Nadácie Tatra banky za umenie za inscenáciu Odysea (Divadlo Ludus). Jeho inscenácie boli uvedené aj na medzinárodných festivaloch.

INSCENAČNÝ TÍM
Scéna: Julius Leon Seiler
Kostýmy: Maria-Lena Poindl
Dramaturgia: Jakub Molnár
Hudba: Michal Paľko
Kamera: Xavier Pawlowski, Laurence M. Trottier
Produkcia: Adriána Lizoňová

„Inscenátori kladú divákom otázky, ako rozlíšiť pravdu, čo je dnes dostatočným dôkazom o faktoch, a kto je vlastne hrdinom. (…) Tragické príbehy druhej svetovej vojny často vzbudzujú silné emócie. Dávid Paška si zvolil princíp odcudzenia, komentovania, akéhosi pohľadu zvonku. Zdôrazňuje to použitím projekcie, narúšaním, či priam odmietaním techniky prevteľovania sa do postáv. Týmito princípmi motivuje divákov premýšľať a odkrývať súvislosti.“

Dária Fojtíková Fehérová: Divadelná recenzia: Negatívy snehu. In: radiodevin.stvr.sk, 4. 6. 2025

„Každá z troch premís je jasná a jednoducho sledovateľná, no zároveň v sebe nesie už od svojej podstaty intenzívny dramatický náboj, ktorý inscenátori dokážu pretaviť do napínavých, citlivých a mizanscénicky kreatívnych javiskových situácií. Za nevšednými formálnymi prvkami sa nachádza veľmi zručne napísaný a zrežírovaný text, ktorý dopĺňajú vzhľadom na rozsah projektu prekvapivo konzistentné herecké výkony.“

Andrej Purkart: Po Osvienčime už nie je možné mlčať. In: casopiskod.sk, 2. 6. 2025

„V slovenskom kontexte ide o výnimočný projekt – nielen pre svoju technologickú vyspelosť a medzinárodný rozmer, ale aj pre odvahu regionálnej scény vstúpiť do náročného dialógu o pamäti, vine a zodpovednosti. Negatívy snehu ukazujú, že divadlo môže byť zároveň esteticky precízne, politicky vedomé a formálne progresívne. A že aj pri téme, ktorú poznáme z učebníc dejepisu, je stále možné nájsť nový, presný a znepokojivo aktuálny uhol pohľadu.“

Tamara Vajdíková: O holokauste bez pátosu. In: monitoringdivadiel.sk, 16. 3. 2026

Aký dôkaz je dostatočný dôkaz?

Výber inscenácii v hlavnom programe 21. ročníka festivalu Dotyky a spojenia okrem iného hľadal pravdu. Na túto tendenciu reagovala aj posledná inscenácia hlavného programu Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux trnavského Divadla Jána Palárika v réžii Dávida Pašku. Dielo vzniklo v medzinárodnej koprodukcii s Divadlom Jana Kochanowského v poľskom Opole a dortmundskou Academy for Theatre and Digitality.

Tri desivé príbehy. Tri desivé dôkazy o zverstvách nacistického režimu. Neprehliadnuteľným princípom inscenácie je live cinema. Na plátne sa premieta poľská výpoveď o druhej svetovej vojne. Ústrednou postavou je fotografka židovského pôvodu Faye Schulman, ktorá pod nátlakom moci zachytáva portrét nacistu. Má hodinu času. Hodinu, ktorá rozhodne o jej ďalšom osude. Filmový strih. Na plátne sa premieta ďalšia línia – slovenský novinár a herec Štefan Lux, ktorý svoje tvorivé roky prežil v Berlíne, cestuje v roku 1936 vlakom do švajčiarskej Ženevy na generálne zasadnutie Spoločnosti národov, aby vyjadril svoj protest voči šíriacemu sa nacistickému režimu. Simultánne s premietaním poľskej inscenácie a nemeckého filmu publikum sleduje, ako trnavský súbor v zložení Lukáš Herc, Martin Hronský, Tomáš Vravník, Dana Droppová a Eva Gribová na biely papier niečo pomaly a precízne zaznačuje. Opäť filmový strih. Publikum vidí, že herci a herečky načrtli nákres komplexu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Jeden z mnohých dôkazov 32-stranovej správy, ktorú Wetzler a Vrba poskytli, keď opisovali masové vraždy v koncentračnom tábore, z ktorého sa im podarilo ujsť.

Slovenská línia inscenácie je charakteristická spomalenou hereckou akciou na točni za sústavného sneženia, ktorú možno čítať nielen ako ich dlhú cestu z Poľska na ústredie Židovskej rady v Žiline, ale aj ako nezmyselné a dlhé trvanie vojny. Inscenácia však otvára nielen naše historické traumy, ktoré má spoločnosť viac či menej vpísané vo svojej pamäti, ale polemizuje aj o tom, či sme sa ako ľudstvo posunuli. A ak áno, posunuli sme sa k lepšiemu? Alebo sa len pomalým tempom, podobným tomu trnavskému v inscenácii Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux učíme prijímať a rešpektovať odlišnosti.

V kontraste so spomaleným tempom fyzickej roviny hereckej akcie je zrýchlené tempo reči. Akoby si svedkovia holokaustu uvedomovali, že majú len málo času na to, aby podali svoje svedectvo. Aby svetu poskytli dôkaz, že nacistickí Nemci páchajú čosi neľudské. Snímanie a premietanie inscenácie priamo na javisku umožňuje skúmať emócie Wetzlera a Vrbu počas plánovania úteku, rozhovoru s miestnym lekárom v Čadci a samotnej výpovede. V tvárach hercov a herečiek sa objavuje odhodlanie, strach, únava, vyčkávanie, des i ostražitosť. Počas  výpovede fakty o koncentračných táboroch dopĺňa ľudské zúfalstvo, ale miestami aj ironické odpovede a uvedomovanie si tiaže svedectva a povinnosti voči svetu. V rukách ostali len potrhané nákresy ako znak toho, že výpoveď, ktorú prinášajú, je len fragmentom toho, čo sa v koncentračných táboroch dennodenne deje. Filmový strih a dôsledná akcia Martina Hronského a Lukáša Herca, ktorí väčšinu času stvárňujú Wetzlera a Vrbu, tak podáva komplexný, ale najmä ľudský obraz o oboch väzňoch. A hoci Hronský a Herc v druhej polovici vystupujú z päťčlennej skupiny bezmenných väzňov, aj Droppová, Gribová a Vravník dotvárajú obraz ľudí tvoriacich masu, ktorá čaká na svoj ďalší osud.

Najdôležitejšou otázkou inscenácie však nie je „Čo hovoria výpovede?“, ale „Uveria ľudia výpovediam? Nie je to len propaganda?“. Pätica hercov teraz sedí na kraji javiska. Vravník číta správy rozhlasového vysielania, prerušované hudobnými vstupmi. Správa neznie v éteri celá, podstata sa však šíri. No s ňou sa šíri aj zľahčovanie, bagatelizovanie násilia, ktoré sa udialo. A tak si opäť ľudstvo musí položiť otázku, kam kráča. A koľko desivých dôkazov a protestných aktov je potrebných na to, aby spoločnosť uverila obetiam vojnových zločinov a násilia, nielen toho minulého, ale aj toho súčasného?

Dominika Dudášová

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.