Nádherná záhrada po nej zostala

OBSADENIE
Simona Hudecová

RÉŽIA
Iveta Ditte Jurčová

Iveta Ditte Jurčová je absolventka divadelnej réžie na VŠMU. Spolupracovala s viacerými slovenskými a českými divadlami. Popri réžii sa dlhodobo venuje vzdelávacím projektom v oblasti scénického umenia a vedeniu workshopov. Jej inscenácie boli uvedené a ocenené na významných domácich i zahraničných festivaloch. V súčasnosti pôsobí ako režisérka a umelecká riaditeľka Divadla Pôtoň.

INSCENAČNÝ TÍM
Scéna, kostýmy, objekty: Markéta Plachá
Grafická úprava a výtvarná spolupráca: Alona Voitiuk
Spolupráca na výrobe objektov: František Kovács
Hudba a zvukový dizajn: Jakub Bielik
Technická realizácia: Dušan Hvizd
Produkcia: Monika Deset Škojcová, Michal Ditte
V audio nahrávkach účinkujú: Juraj Ďuriš, Andrej Remeník, Otto Culka a Oľga Schrammeková

„Režisérka Iveta Ditte Jurčová priniesla participatívny typ divadla – spolu so scénickou výtvarníčkou Markétou Plachou, autorkou textu Slavkou Civáňovou a autorom hudby Jakubom Bielikom vytvára rôznorodý materiál, ktorý si každý návštevník a každá návštevníčka interpretuje po svojom na základe poradia obzretých inštalácií či intenzity ponorenia do materiálu. Nejde len o to, odovzdať vnímateľom rôzny typ informácie, ale vzbudiť emóciu, zároveň vzniká priestor pre stretnutie so ženou, ktorá tieto udalosti prežila. (…)

Performancia Nádherná záhrada po nej zostala ponúka priestor pre čas so sebou pri vnímaní jednotlivých inštalácií aj priestor pre spoločné zdieľanie zážitku. Je to zároveň cesta nezlomnej snahy aj napriek životným či spoločenským prekážkam a udalostiam zachovať dôkazy a správy o minulosti pre budúcnosť – so všetkými skúsenosťami aj radosťami. Pri vnímaní tejto performancie mám pred očami všetky tie kedysi nefunkčné budovy staníc, podchodov, kultúrnych domov, bývalých fabrík, ktoré sa vďaka enormnej snahe niekoľkých jednotlivcov či malých komunít stali funkčnými kultúrnymi centrami naprieč Slovenskom. A odrazu to má skončiť? Čo sa dá v súčasných okolnostiach, ktoré sú tak podobné tým, ktoré poznáme z histórie, robiť?“

Marek Godovič: Nádherné záhrady či ošúchané múry – čo po nás zostane? In: mloki.sk, 2. 11. 2025

Nádherná záhrada nech aj po nás zostane!

V slovenskom divadle ešte stále pretrváva dramaturgická tendencia divadelných tvorcov a tvorkýň reflektovať historické udalosti a cez ne tvoriť priame alúzie na súčasnosť. V prípade režisérky Ivety Ditte Jurčovej ide až o esenciálnu súčasť jej tematického portfólia. Na rozdiel od predchádzajúcich inscenácií, akými boli Americký cisár či Swing Heil!, ktoré tematizovali predovšetkým veľké dejinné zlomy a globálne historické udalosti, sa inscenácia Nádherná záhrada po nej zostala obracia k intímnejšej perspektíve. Dielo sleduje životnú skúsenosť českej barónky Sidónie Nádhernej, formovanie identity i vzťah k zámku vo Vrchotových Janoviciach, kde prežila podstatnú časť svojho života.

Inscenácia vznikla so zámerom site-specific, pričom sa obvykle odohráva v starých a schátraných pamiatkach, s cieľom reflektovať ich stav a dožičiť im pozornosť. Avšak v prípade divadelného festivalu Dotyky a spojenia predstavenie odohrali na javisku Národného domu. Hoci tento krok mohol spôsobiť možné oslabenie režijnej koncepcie, práve naopak, Nádherná záhrada po nej zostala získala ďalší rozmer. 

Dejiny budovy Národného domu sú obvykle reprezentované cez výrazné mužské osobnosti, teda cez mužskú optiku. Divadelný priestor sa premieňa na zámok Sidónie Nádhernej, v ktorom po rokoch znovu ožíva ženský subjekt a získava vlastný hlas. Prostredníctvom spomienok, osobného archívu a fragmentov pamäti sa odkrýva nielen príbeh výnimočnej ženy, ale aj citlivá výpoveď o hodnotách, ktoré presahujú individuálny osud. Z jej rozprávania napokon vystupuje jednoduché, no o to naliehavejšie posolstvo, ktoré sa stáva leitmotívom inscenácie: musíme chrániť krásu.

Režisérka Iveta Ditte Jurčová inscenáciu delí do troch fragmentov. Prvú, hoci krátku, môžeme nazvať pozvánkou do priestorov zámku, kde sa prvýkrát stretávame so Sidóniou Nádhernou (Simona Hudecová), ktorá nás víta vo foyeri divadla. Následne nás pozýva do jej zámku, teda do druhej časti, kde sa javisko premení na muzeálny priestor. Voľne sa prechádzame popri rôznych inštaláciách vytvorených scénickou výtvarníčkou Markétou Plachou, ktoré sprítomňujú zlomové momenty alebo osobnosti jej života ako napríklad vzťah s bratmi Janom a Charliem Nádhernými, o milostnom vzťahu s českým maliarom Maxom Švabinským, o láske s Karolom Krausom alebo o priateľskom vzťahu s rakúskym básnikom Rainerom Mariom Rilkem. Tiež sa približujú okolnosti bombardovania zámku a zriadenia bojového cvičiska SS. Každý objekt okrem výtvarnej hodnoty má aj popis, ktorý vysvetľuje kontexty, vzťahy a dobové reálie. Nie je to iba múzeum alebo výstavná sieň, prechádzame sa medzi spomienkami a sprítomneným archívom ženy, intelektuálky a lokálpatriotky. Voľný pohyb umožňuje vlastné videnie jej života, a až v tretej, performatívnej časti sa dozvieme poradie udalostí a postupne sa skladá reálny životný príbeh. Inscenačný text Slavky Civáňovej pracuje s fragmentárnou štruktúrou, ktorá skoro až tézovito, ale symbolicky reflektuje životné zvraty hlavnej protagonistky.

Centrálnym prvkom sa stáva stôl, na ktorý performerka Simona Hudecová prináša hlinu do ktorej píše meno Karol Kraus. Vždy, keď dopovie príbeh niekoho, kto zomrel, vysype na stôl vrece hliny ako symbol pochovania. Následne do nej ryje tvárou, akoby tým avizovala nielen smrť jednotlivcov, ale aj neodvratný koniec rodu Nádherných. Následne pri bombardovaní zámku zúfalo beží poza zákulisie, kričí o záchranu svojho domova. Na javisko prináša kotúč bieleho papiera, ktorý slúži ako biela vlajka. Je ochotná sa vzdať, len aby ochránila rodinný majetok, domov a svoju identitu. Následne po vojne zasvätila svoj život  uchovaniu zámku, jeho zveľaďovaniu. Svoj čas trávila v parku a v záhrade, zanevrela na status barónky a svoju pozornosť venovala pestovaniu broskýň a azalkám. Keď rozpráva o svojej vášni, nasadí si masku zeleného kríka, akoby opäť rozkvitla a zazelenela. Do jej života sa vracia nádej a spolu s ňou aj vedomie vlastného poslania – starať sa o rodinný majetok, ktorému obetovala všetko.

Následne prichádza pre inscenáciu najzásadnejší moment, ktorý vytvára jasnú alúziu na súčasnosť. Na rozprestretý papier na zemi začína pečiatkami vytvárať nápis „krása“. Po celej dĺžke neúnavne pečiatkuje a opakuje heslo: Chráňte krásu! Do odtrhnutého čistého kusu papiera si zabalí hlavu ako náznak kapitulácie a za sprievodu Beethovenovej Ódy na radosť odchádza do emigrácie do Argentíny. V priestore martinského divadla odchádza do modrého svetla zákulisia, akoby vstupovala do lepšieho sveta, a nám zanecháva celú rolku papiera s nápisom „krása“ ako symbol celých dejín kultúry a umenia, ktoré sme zdedili a mali by sme ich chrániť aj do budúcnosti.

Inscenácia cez osobnosť Sidónie Nádhernej nehovorí iba o osude jedného zámku a jednej výnimočnej ženy, ale odovzdáva jasne artikulovaný odkaz pre budúcnosť, že treba chrániť hodnoty. Krása v Jurčovej ponímaní nie je estetická kategória, je to hodnota, ktorá sa spája s umením, ochranou dedičstva, identity a prírody. Je to hodnotový a morálne usporiadaný systém, ktorý odovzdáva súradnice nášmu vnútornému kompasu. Režisérka Iveta Ditte Jurčová takýmto spôsobom zapĺňa ďalšiu čiernu dieru v našich dejinách, a priniesla príklad ženy, intelektuálky, ktorá rozumela kráse ako hodnotovej podstate života. Zároveň otvorene sprostredkúva svoj jasne artikulovaný autorský postoj. Vyzýva divákov, aby chránili slobodnú kultúru, umenie, svoju identitu a aby nestrácali odvahu brániť svoje hodnoty aj v situáciách krajného ohrozenia, podobne ako do posledných síl bojovala za svoje hodnoty Sidónia Nádherná.

Adam Nagy

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.