Na medveďov!!!

OBSADENIE
Eva Gašparová, Nadežda Vladařová, Lucia Jašková, Zuzana Rohoňová, Dana Droppová, Barbora Palčíková

RÉŽIA
Lukáš Brutovský

Lukáš Brutovský absolvoval divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU. Spolupracuje s viacerými slovenskými aj českými divadlami. V roku 2014 získal cenu Divadelních novin za najlepšiu réžiu sezóny (Maryša, HaDivadlo Brno). V rokoch 2015 – 2024 bol umeleckým šéfom Slovenského komorného divadla v Martine. Pôsobí aj ako prekladateľ, autor adaptácií a hudobný skladateľ, je autorom viacerých divadelných hier. Od roku 2023 pedagogicky pôsobí na VŠMU.

INSCENAČNÝ TÍM
Preklad: Izabela Textorisová
Dramaturgia: Róbert Mankovecký, Miro Dacho
Choreografia: Martin Talaga
Hudba: Dana Osika (s použitím ronda Henryho Purcella zo suity Abdelazer)
Texty piesní: Anton Hálek
Scéna: Pavel Borák
Video: Matouš Ondra
Kostýmy: Katarína Holková
Masky: Monika Olanová, Ladislav Rybár
Stážista: Aleš Lukačovič

„Brutovský s Margittaiom a celým tvorivým kolektívom prinášajú dielo o Slovákoch, dielo, na ktorom sa všetci zasmejeme, zabavíme. Niektorí ukážu prstom na „tých hlúpych poľovníkov“ a pocitovo aj názorovo sa voči nim vymedzia, niektorí dajú za pravdu Medvedici o skracovaní sa času, ktorý nám ako demokratickej krajine ešte ostáva. Tvorcovia nás varujú, rodičovsky kárajú, ale aj dávajú priestor na vypustenie emócií. Je to trpký obraz žitej reality v ironicky prevrátenom ľúbezno-háčkovanom šate. Čo viac sa dá dnes v divadle spraviť?“

Margita Vansová: Medvedie nanebovzatie jedného popleteného národa. In: casopiskod.sk, 9. 6. 2025

„Nadčasovosť diela Jánosa Margittaia tkvie v tom, že umožňuje ostrú kritiku toxického machizmu, ktorý je v inscenácii stvárnený ako hlúposť, pretvárka a strach z pravdy. Práve tento archetyp nevychovaného, populistického, hrdinského avšak sebeckého prístupu dokonale rezonuje s dnešnou politicky a spoločensky napätou situáciou.“

Nina Liščáková: Poľovačka po obdive ze Slovenského komorného divadla v Martine. In: divabaze.cz, 14. 11. 2025

„Bizarný príbeh o love na neexistujúceho medveďa prináša smiech do spoločnosti, ktorú rozdeľuje strach a v ktorej sa kompetentní – pod rúškom verejného blaha – starajú predovšetkým o svoje vlastné radovánky. Inscenácia spĺňa aj tie najprísnejšie kritériá MK SR – je slovenská a žiadna iná. Ľubozvučná slovenčina a čisto slovenský problém s chlpatými šelmami elegantne prekryjú aj maďarské meno autora. Niečo mi však našepkáva, že táto živelná a priama inscenácia by obsahovo cez ministerstvo len tak neprešla.“

Šimon Frolo: plus / mínus: Aký bol váš divadelný máj 2025? In: casopiskod.sk, 31. 5. 2025

Keď medvede rozbijú archív

Existujú inscenácie, ktoré sa začínajú dejom. A potom sú také, ktoré sa začínajú dejinami. Na medveďov!!! v Slovenskom komornom divadle Martin patrí do tej druhej kategórie. Na javisku sa najprv objaví historická opona martinského Národného domu – symbol divadelnej tradície, pamäti a národného sebauvedomovania. Na okamih vzniká dojem, že sme prišli na rekonštrukciu zabudnutého dramatického textu z prelomu storočí. Lenže potom sa ozve medvedí rev. A o niekoľko minút medvede prerazia stenu z kartónových škatúľ, akoby sa rozhodli rozbiť nielen scénografiu, no aj našu dôveru v archív, históriu a všetko, čo sa tvári ako nespochybniteľný fakt. Ale archívy sú zvláštne miesto. Niektoré mená sa v nich strácajú, iné sa objavia práve vtedy, keď ich spoločnosť najviac potrebuje. A podoba medzi tým, čo Margittai údajne napísal pred viac než storočím, a tým, čo dnes sledujeme okolo seba, je prinajmenšom pozoruhodná.

Režisér Lukáš Brutovský sa však nesnaží vytvoriť ilúziu historickej rekonštrukcie. Naopak. Čím dôslednejšie inscenácia napodobňuje estetiku starého divadla, tým zreteľnejšie odhaľuje vlastnú umelosť. Jazyk zámerne pripomína archaickú javiskovú reč, herečky mäkčia aj tam, kde by to prirodzená slovenčina nikdy nedovolila, dialógy sa menia na hlasné „huliakanie“, akoby vystúpili z rozhlasových nahrávok či inscenácií päťdesiatych rokov. Táto štylizácia pritom nepôsobí ako paródia, ale ako presne odmeraná divadelná voľnosť, ktorá upozorňuje, že aj národné tradície sú vždy istou formou inscenovania – a že práve v tejto hre medzi autentickým a vytvoreným sa skrýva zvláštne čaro divadla.

Výrazne tomu napomáha aj obsadenie. Mužské postavy stvárňujú Dana Droppová, Lucia Jašková a Zuzana Rohoňová, vybavené groteskne vypchatými bruchami, mohutnými zadkami, fúzmi a kreslenou fyzickou expresivitou. Ich pohyb pripomína skôr animované postavičky než realistických dedinčanov. Každé gesto je o čosi väčšie, než by malo byť, každá emócia o čosi hlučnejšia. Mužnosť sa tu tak nestvárňuje, ale oblieka.

Práve kostým sa napokon stáva jedným z ústredných princípov celej inscenácie. Nie iba ten, ktorý majú postavy oblečený na sebe, ale aj ten kultúrny. Čipky, folklórne ornamenty, ľudové piesne, citácie Schillera, Shakespeara či rímskej komédie vytvárajú zvláštny svet, v ktorom sa vysoké a nízke, historické a vymyslené, autentické aj falošné neustále mieša do jedného celku. Tradícia tu nie je bezpečným útočiskom. Je javiskovou rekvizitou, ktorú možno podľa potreby presúvať, obliekať alebo odložiť bokom. A hoci sa o kostýmoch dá hovoriť ako o významovej vrstve inscenácie, nedá sa nespomenúť aj ich fyzická náročnosť – v dusnom priestore letom rozhorúčeného divadla pôsobia ťažké medvedie kožuchy, vypchaté telá či technické „medvedie“ outfity takmer heroicky. Najmä predstaviteľka medvedice a „medvede-technici“ musia zvládať nielen hereckú akciu, ale aj neľútostné teplo, ktoré z ich výkonu robí ešte obdivuhodnejší výkon.

Rovnako premenlivá je aj scénografia Pavla Boráka. Kartónové škatule, ktoré medvede na začiatku rozbijú, sa počas predstavenia neustále premieňajú. Raz sú stenou, potom klietkou, úložným priestorom, kolískou pre čerstvo narodené medvieďa či krajinou, v ktorej sa postavy strácajú. Pred očami divákov vzniká svet poskladaný z materiálu, ktorý pôsobí dočasne a krehko. Presne ako príbehy, ktoré si o sebe rozprávame – a ktoré sa tu s ľahkosťou premieňajú medzi faktom a fikciou.

Samotný dej spočiatku pripomína ľudovú frašku. Muži vyrážajú na lov nebezpečnej medvedice, zatiaľ čo Elena podvádza svojho manžela s pastierom, ktorý celú medvediu hrozbu vymyslel len preto, aby Elenu zviedol. Paralelne s tým sledujeme Izabelu Textorisovú zapisujúcu svoje botanické objavy a listy adresované Margittaiovi. Lenže čím dlhšie predstavenie pokračuje, tým menej platia pravidlá realistického sveta. Medvedica, stvárnená herečkou Barborou Palčíkovou, napokon vystúpi pred ľudí ako bytosť, ktorá ich nielen prevyšuje, ale dokonca spochybní samotné základy ich existencie. Tvrdí, že si ich vymyslela ona. V tej chvíli sa groteska definitívne mení na podobenstvo.

Nasledujúca techno choreografia patrí k najsilnejším obrazom inscenácie. Postavy tancujú, akoby boli súčasťou spoločného rituálu, a pritom si navzájom prednášajú vlastnú sudbu – proroctvo o národe odsúdenom na zánik nie preto, že by prehral vojnu alebo podľahol cudzej moci, ale preto, že sa nedokáže pohnúť z miesta. Je to obraz absurdný, komický aj nepríjemne presný zároveň. Piesne vstupujú do deja podobne ako komentár antického chóru – raz ironizujú situáciu, inokedy ju rozširujú o ďalší význam. Rovnako presne pracuje aj herecký súbor, ktorý zvláda neustále prepínať medzi groteskou, spevom, pohybovou štylizáciou a takmer kabaretnou nadsádzkou bez toho, aby sa jednotlivé polohy navzájom rušili.

Na medveďov!!! napokon nie je ani inscenáciou o medveďoch, ani o poľovníkoch. Je o zvláštnej schopnosti spoločnosti vyrábať si vlastné mýty, nepriateľov a tradície, až sa napokon stanú presvedčivejšími než skutočnosť. Brutovský neironizuje folklór ani národné symboly. Ironizuje našu potrebu meniť ich na nedotknuteľné modly, za ktorými sa oveľa jednoduchšie skrývajú vlastné zlyhania, konflikty či neochota pozrieť sa pravde do očí. A práve v tejto hravej, miestami až očarujúcej práci s faktami, fikciou a divadelnými prostriedkami sa ukazuje, ako presvedčivo môže divadlo fungovať, keď si dovolí priznať vlastnú ilúziu.

Tamara Vajdíková

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.