Lost in translation/Nájdené v preklade

OBSADENIE
Lívia Balážová MM, Zebastián Méndez Marín

RÉŽIA
Mária Danadová a Monika Kováčová

Monika Kováčová je režisérka, absolventka Akadémie umení v Banskej Bystrici a KALD DAMU, autorka prvých inscenácií pre batoľatá na Slovensku, ocenených Cenou za tvorivý čin v slovenskom bábkovom divadle. Pôsobí ako dramaturgička, producentka a riaditeľka Bábkového divadla na Rázcestí a dlhodobo spolupracuje s Divadlom z Pasáže.
Mária Danadová je bábkoherečka a režisérka, absolventka VŠMU a KALD DAMU, ktorá spolupracuje s viacerými divadlami na Slovensku a v Česku, venuje sa aj rozhlasovej tvorbe v STVR a pedagogickej činnosti. Od roku 2025 je umeleckou šéfkou Bábkového divadla na Rázcestí. Spolu tvoria jadro Nezávislého divadelného zoskupenia Odivo, s ktorým vystúpili na mnohých domácich i zahraničných festivaloch, získali viacero ocenení a rozvíjajú experimentálny divadelný jazyk na pomedzí bábkového, objektového a pohybového divadla.

INSCENAČNÝ TÍM
Svetelný dizajn: Milan Slama, Ján Čief
Technická spolupráca: Michal Fichna

„V rámci programu zarezonovala aj work-in progress performancia Lost in translation – Nájdené v preklade, v ktorej dve výrazné osobnosti súčasného tanca Lívia MM Balážová a Zebastián Mendéz Marín reflektujú svoj partnerský vzťah z pohľadu jazykového (ne)porozumenia, ktoré v mnohom ovplyvňuje aj drobné životné detaily. Hlavnou témou je teda spoznávanie dvoch rôznych kultúr navzájom a to v troch jazykoch (vrátane angličtiny). Spomienky na prvé stretnutia, menšie či väčšie problémy a jazykové nedorozumenia sú vďaka réžii Moniky Kováčovej načrtnuté aj do divadelnej akcie. Tá nepôsobí silene, naivne ani sentimentálne. Práve naopak je uveriteľná a prirodzená.“*

*Autor reflektoval inscenáciu v štádiu work in progress, v akom ju tvorivý tím prezentoval na festivale Divné veci v roku 2025.

Marek Godovič: Divné veci 2025: Na rôznych miestach. In: mloki.sk, 20. 8. 2025

Osviežujúci prúd láskyplnej energie (a niekoľko kvapiek nádeje v rozdelenom svete)

Počas sobotného popoludnia v Martine gradovalo horúce počasie i nabitý festivalový program a priznám sa, že pred predstavením inscenácie, ktorá vznikla v spolupráci divadla Štúdio tanca a nezávislého divadelného zoskupenia Odivo, som sa „občerstvovala“ spomienkami na jeho januárovú reprízu v Banskej Bystrici. Tie senzuálne, spojené s brodením sa v snehu, prehlušila evokácia estetického zážitku a priznám sa, že do martinského divadla som vstupovala s úsmevom a očakávaniami uloženými v mojej emocionálnej pamäti. Na takmer prázdnom javisku Štúdia sa už odohrával úvod divadelnej inscenácie, performeri so zanietením a za zvuku energickej skladby predvádzali akúsi skate session s prvkami freestylu a parkouru. Po usadení publika sa obaja – muž a žena vo vzorovaných košeliach – postavili k mikrofónom a predstavili sa divákom prostredníctvom niekoľkých viac či menej presných biografických informácií a spomienok z detstva. Tanečníci a skejteri – Lívia MM Balážová a Zebastián Mendéz Marin sa narodili každý na inom kontinente, v inej krajine a vyrástli v odlišných kultúrach. Stretli sa v multikultúrnom prostredí tanečného súboru Ultima Vez v Bruseli. Boli (a sú) priateľmi, ktorí sa do seba zaľúbili a okrem manželského sľubu ich spája syn Vido. Inscenácia Lost in Translation/Nájdené v preklade je naratívno-tanečným spracovaním príbehu páru, i keď v nej nechýba humor, hudba, emócie ani intimita, nejde o žiadne „melodramatické“ dielo.

Tanečníci divadla Štúdia tanca spolu s oboma režisérkami a autorkami konceptu zo zoskupenia Odivo – Máriou Danadovou a Monikou Kováčovou zachovávajú atmosféru z úvodu a podobným „freestylovým“ spôsobom sa snažia priviesť diváka k reflexii otázok a problémov súčasného globalizovaného a multikultúrneho sveta. „Livka“ a „Zebi“ so súborom precestovali mnohé krajiny, jednu svadbu mali v Kostarike, druhú na Slovensku a žijú v trojjazyčnej domácnosti, na priesečníku minimálne dvoch kultúr. Práve tieto životné skúsenosti ďalej formujú ich identitu, podobne ako ju predtým utvárala kultúra, v ktorej prežili detstvo a mladosť. Jazyk a kultúra sú body, ku ktorým sa zbiehajú všetky „nitky“ ich životného príbehu. Stratiť a znovu nájsť môžete pas, úctu iného človeka, stratiť sa a znovu nájsť môžete „v preklade“ (napríklad vtipu). Ak však disponujete zdravým sebavedomím, istou dávkou empatie, tolerancie a komunitnou bublinou, o ktorú sa môžete oprieť, integrita vašej osobnosti ostáva neporušená a „domov je tam, kde si“, ako zaznie v inscenácii. Stret viacerých kultúr je obohacujúci, ak sú vzájomne rešpektované hranice a „integrate“ neznamená „to dominate“. Humor či irónia sa nemusia stratiť len v preklade, ako ukazujú tanečníci na príklade „rezkej pesničky“ El Apagón od mexickej speváčky Yuri – jedného z najpopulárnejších hitov na Kostarike, nemusia sa stretnúť s pochopením ani v tej vlastnej.

Temporytmus inscenácie je postavený na pravidelnom striedaní tanečných a činoherných častí, ktoré sú dotvárané dynamickým gestom a pohybom, odrážajúcim kultúrny a osobnostný kontext oboch protagonistov. Tvorivý tím našiel formu, ktorá dokáže sprostredkovať interpretačnú ľahkosť, apelatívnosť námetu i silné pozitívne emócie. Rovnako sa im podarilo nájsť harmonický balans medzi abstraktným výrazom súčasného tanca a naráciou konkrétneho príbehu. Zrozumiteľnosť rozprávania, fyzického gesta aj jednotlivých myšlienkových vrstiev spolu s civilným, ale autentickým prejavom oboch performerov robí túto inscenáciu príťažlivou nielen pre skúsenejšie či festivalové publikum. Všetci vieme, že rešpekt, pochopenie, prijatie, láska i humor sú účinnými zbraňami proti predsudkom, nenávisti a agresivite. V to horúce júnové popoludnie sme si to takmer všetci v publiku spolu s Líviou a Zebastiánom radi znova pripomenuli. V ten deň nás neosviežili len jemné kvapky vodných osviežovačov v martinských uliciach. A aj môj úsmev sa preniesol z minulosti do prítomnosti.

Viera Bartková

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.