Dospelosť

OBSADENIE
Michal Daniš, Lucia Krajčiová, Dorota Králiková, Miriam Kujanová, Klaudia Kuzmová, Veronika Lačná

RÉŽIA
Monika Kováčová

Monika Kováčová vyštudovala divadelnú réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici a réžiu alternatívneho a bábkového divadla na KALD DAMU. Je režisérkou prvých inscenácií pre batoľatá na Slovensku a zakladajúcou členkou Nezávislého divadelného zoskupenia Odivo. Dlhodobo spolupracuje s Mestským divadlom – Divadlom z Pasáže, venuje sa aj manažmentu a produkcii. V súčasnosti je riaditeľkou Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici.

INSCENAČNÝ TÍM
Dramaturgia: Eva Ogurčáková
Scéna a kostýmy: Ivana Macková
Hudba: Matej Háasz
Pohybová spolupráca: Lívia MM Balážová
Svetelný dizajn: Ján Čief
Zvukový dizajn a nahrávky: Dušan Ivan
Výroba kostýmov: Martina Kubalová
Výroba scény: Vladko Hučko, Dušan Ivan
Produkcia: Matúš Petričko
Asistencia: Katarína Hojčušová, Anna Tomaštíková, Ľudemila Veverková, Peter Vrťo

„Inscenácia je založená na reálnych skúsenostiach, pocitoch, názoroch a reakciách účinkujúcich. Je osobná. Je okamžitá. Nachytala ma na hruškách. (…) Humor, dôvtip či odľahčenie je neoddeliteľnou súčasťou rozprávaného i videného. Dôležitým prvkom je moment, keď je publikum vyzvané k tomu, aby si protagonistky a protagonistu „dobre obzrelo“. Od ľudí, ktorí sú pravdepodobne zvyknutí na nepríjemné pohľady, je to výzva, ktorá v celkovom vyznení inscenácie pôsobí patrične.“

Soňa Uriková: Forever young alebo kto sa skutočne správa dospelo. In: mloki.sk, 30. 6. 2025

„Zavŕšenie trilógie Divadla z Pasáže inscenáciou Dospelosť prišlo v čase, keď divadelný súbor bilancuje svoje tridsaťročné pôsobenie. Rovnako ako predchádzajúce diela vyniká najnovšia inscenácia divadla nielen silným spoločenským odkazom, ale aj estetickými kvalitami. Prostredníctvom zdieľania šiestich mikropríbehov o dospelosti vznikla inscenácia, ktorú možno zaradiť medzi umelecky hodnotné diela aplikovaného divadla s potenciálom zaujať široké spektrum diváctva.“

Dominika Dudášová: Rozdiel medzi chcieť žiť večne a byť večným dieťaťom. In: casopiskod.sk, 23. 7. 2025

Forever young? 

Dospelosť sú dane, ktoré treba zaplatiť. Peniaze, ktoré máme alebo nemáme na účte. Je to pocit, ktorý vnímame, keď ideme bez pomoci na bicykli, alebo keď sfúkneme osemnásť sviečok na torte. Dospelosť je maximálny počet centimetrov, ktoré vyrastieme, ale aj hnev, ktorý sa naučíme usmerniť, či sny, ktoré si môžeme splniť. Dospelosť sú ale aj bolestivé situácie, počas ktorých sa zastaneme seba samých.

Divadlo z Pasáže sa na festivale Dotyky a spojenia predstavilo inscenáciou Dospelosť, ktorá je poslednou časťou trilógie pozostávajúcej z inscenácií Norma a Čajka. Ide o silné a v mnohých ohľadoch naozaj zrelé – či lepšie povedané – dospelé dielo, ktoré v mnohých festivalových divákoch emočne zarezonovalo.

Jej vzniku predchádzala skúsenosť režisérky Moniky Kováčovej, ktorá si od taxikára vypočula vetu, že v Divadle z Pasáže pracuje s „tými deťmi“. Keď sa s touto príhodou zdôverila na skúške v divadle, od hercov prišla silná a spravodlivá vlna hnevu. Toxické a škodlivé označenie „večné dieťa“ sprevádza ľudí s mentálnym znevýhodnením aj vtedy, keď už dávno dosiahli plnoletosť, pracujú, alebo dokonca majú šediny. Predstava, že zdravotné znevýhodnenia, ktoré zasahujú aj intelekt a iné mentálne schopnosti, robia z ľudí nedospelých, im reálne zhoršuje kvalitu ich života na mnohých úrovniach. Dospelosť chce preto ukázať hercov a herečky v inom svetle.

Čistý javiskový tvar pracuje s ich, neraz veľmi osobnými, výpoveďami, svedectvami aj rukolapnými dôkazmi dospelosti. Príkladom je, keď sa na javisko premietajú detské fotografie herečky Veroniky Lačnej a jej rodiny a ona potom ostatných hercov a herečky „inštaluje“ do rovnakých póz. Porovnanie fotiek s dospelými hercami v pózach dieťaťa vtipne ukazuje, aké bizarné je prirovnávanie k deťom. V inej časti inscenácia ukazuje, že aj ľudia so znevýhodnením majú mnoho povinností a aj ich život často určujú čísla.Evidentné je to vtedy, keď herec Michal Daniš vymenúva mnohé zo svojich číselných údajov. Hovorí nielen to, koľko meria, váži, či aké dlhé sú jeho vlasy. Divákom rozpráva aj to, akým číslom autobusu chodí do divadla a koľkokrát bol zamilovaný.

Divadlo z Pasáže nepotrebuje citovo vydierať ani prekračovať medze. Príkladom je scéna, keď Klaudia Kuzmová hovorí o traumatickom zážitku. Na javisku nezaznie v plnom rozsahu a režisérka Monika Kováčová ho ponecháva zapečatený v neotvorených červených obálkach. Oveľa dôležitejšie ako povedať o všetkom, čo sa herečke stalo, je dopovedať, ako sa s ťažkými udalosťami vyrovnala. Postavila sa za seba, vyhľadala pomoc a prekonala bolesť. Koľko zdravých dospelých toto dokáže? A napokon inscenácia reflektuje aj to, že „večné deti“ majú prehľad o politike, kultúrnom a spoločenskom dianí a neboja sa ho ukázať, keď sa v štýle tanečnice Sone Ferienčíkovej „trasú“za celú kultúrnu obec na Slovensku.

Atmosféru inscenácie dopĺňajú aj pôsobivé vizuálne obrazy. Dôležité sú nielen prázdne rámy dverí, v ktorých sa herci neraz zastavujú, pózujú, alebo cez ne prekračujú pomyselné prahy dospelosti, ale napríklad aj bábiky a kolesá bicyklov a svoju úlohu zohrávajú aj úryvky textu piesne Forever Young skupiny Alphaville.

Režisérke Monike Kováčovej, dramaturgičke Eve Ogurčákovej a najmä hercom a herečkám Divadla z Pasáže sa opäť podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá diváctvo upúta, dojme, pobaví a zároveň v ňom zanechá mnoho podnetov na premýšľanie.

Soňa Jánošová

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.