Banský kvet

OBSADENIE
Michal Soltész, Martin Stolár, Janka Balková, Stanislav Pitoňák, Dana Košická, Jakub Ferenčáka a.h.

RÉŽIA
Karol Rédli

Karol Rédli je absolvent divadelnej réžie a dramaturgie na VŠMU. Je laureátom ceny Literárneho fondu za umelecký preklad, venuje sa dramaturgii festivalov a prekladom z maďarčiny, ktoré vyšli aj knižne. Režíroval v slovenských divadlách i v nezávislej sfére. V roku 2023 spoluzaložil divadlo Efeméra zamerané na súčasnú drámu v autorských prekladoch. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg herectva a rozboru drámy na Konzervatóriu v Bratislave.

INSCENAČNÝ TÍM
Preklad: Karol Rédli
Dramaturgia: Peter Himič
Scéna: Anita Szőkeová
Kostýmy: Erika Gadus
Inšpícia: Ingrid Dlugošová
Text sleduje: Dominik Valeš

„Režisér Karol Rédli pracoval dôsledne s jazykom, jeho nuansami a z neho vyplývajúcim rozkrývaním charakterov postáv. Pri vytváraní mizanscén sa snažil udržať žáner tragikomédie, vychádzal zo situačného, niekedy až čierneho humoru, ale zachoval akúsi citlivú tenkú membránu, ktorá bráni tomu, aby sa často silné a psychologicky náročné témy preklopili do výsmechu či cynizmu. (…) Podarilo sa mu teda priniesť humorný pohľad na kruto vystavaný realistický príbeh.“

Hana Rodová: Keď prestanú na baňu klopať. In: casopiskod.sk, 15. 12. 2025

„Medzi tvorcami inscenácie je rovnocenne uvedený i jazykovedec Gabriel Rožai, rodák z Rožňavy. Jeho angažovanie pre jazykovú spoluprácu sa ukázalo ako správna voľba. Reč postáv tvorí samostatnú rovinu inscenovanej hry, je za ňou vskutku cítiť vplyv dialektológa. Gemerské nárečie je oproti iným – šarišskému, zemplínskemu či záhoráckemu – menej známe, zvolený variant je navyše sám osebe špecifický, veď skoro každá dolina na Gemeri má svoj vlastný dialekt, prihliada sa ešte aj na sociolingvistický aspekt.“

Matúš Marcinčin: Gemerská elégia. In: monitoringdivadiel.sk, 29. 12. 2025

„Hoci je inscenácia Banský kvet navonok vtipným príbehom o každodenných problémoch dedinčanov v upadajúcom regióne, predstavuje autentický pohľad na prostredie, kde chýba akákoľvek vízia na lepšiu budúcnosť v dôsledku vyprázdnených gest kompetentných ľudí a úradov.“

Dávid Gabera: „Ja im dám tradície!“ Novinka košického divadla nie je iba správou o hladových dolinách. In: dennikn.sk, 27. 1. 2026

(Nielen) slovenský folklór 

Stráženie tradície – to je veľká téma inscenácie Banský kvet z Činohry Národného divadla Košice. Ibaže akej tradície? Tej „našej“ (slovenskej, rumunskej, maďarskej  – doplň podľa kontextu), vďaka ktorej nestretnete triezveho človeka v dedine ani cez deň?

Pri množstve dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú evidovaní v niektorých južných okresoch našej aj tak neveľmi prosperujúcej vlasti, sa tomuto nášmu rozšírenému „folklóru“ ani nemôžeme čudovať. Režisér Karol Rédli si pre svoj debut na scéne košického Národného vybral text u nás takmer neznámeho rumunsko-maďarského autora Csabu Székelyho. Zjavne v ňom videl silné obsahové prepojenie Sedmohradska, kde sa hra pôvodne odohráva, s menej rozvinutými oblasťami Slovenska, ale aj – ako sa vyjadril v rozhovore s dramaturgom Petrom Himičom – prvky inak nespojiteľných autorov ako je Čechov a McDonagh. S týmto drsným britským dramatikom malo košické divadlo skúsenosť už vďaka hre Krásavica z Leenane v réžii Michala Vajdičku. Hoci to bolo už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, aj táto skúsenosť mohla uľahčiť prijatie poetiky Székelyho u hercov, ale možno aj u divákov.

Prvý dobrý bod pre Činohru ND Košice by mal ísť za angažovanie nádejného režiséra, ktorý preukázal nielen citlivosť pre znevýhodnený región i ľudí žijúcich v ňom, ale aj  prekvapivo zrelú dávku divadelnej zručnosti. Určite by bolo dobré pre divadlo pôsobiace vo viacjazyčnom prostredí s týmto tvorcom spolupracovať aj do budúcna, už len vzhľadom na jeho multikultúrne zázemie i ambície zbližovania a spoznávania kultúr, ktoré, žiaľ, často žijú až priveľmi „povedľa“ seba.

Druhým pozitívom inscenácie bola voľba mediálne menej známeho dialektu z okolia Jelšavy, ktorý ju odlíšil od tých, ktoré len zneužívajú bežnejšiu šarištinu na vydolovanie komediálneho efektu. Od hercov to vyžadovalo nadštandardné úsilie pri zvládaní textu, čo sa však paradoxne zúročilo na ich sústredenom výkone. Divadlo týmto titulom (a zvlášť užitočným slovníčkom v bulletine) prispelo k uchovaniu šťavnatých nárečových prvkov v širšom povedomí, čo sa musí oceniť.

V neposlednom rade išlo o titul, v ktorom sa mala možnosť prejaviť tak staršia ako mladšia generácia domáceho súboru, navyše spôsobom, ktorý si získal publikum bez toho, aby podliezal latku tak, ako to často robia iné divácke trháky a nielen na scéne ND.

Ak by režisér na hlavnú postavu Ivana nemal k dispozícii Michala Soltésza, musel by si ho vymyslieť. Na jeho prirodzený naturel a talent sedela postava neúspešného človeka, ktorý sa zmieta medzi citlivosťou a hnevom na všetkých a na všetko, ako uliata. Jeden z mladších členov súboru Martin Stolár mal v postave lekára Michala čo robiť, aby sa dotiahol na svojho skúsenejšieho partnera na javisku, ale svoj part zvládol so cťou. Príjemným prekvapením bola Janka Balková v postave Ivanovej nevlastnej sestry Ilonky, ktorá ustrážila svoj prejav na primeranej civilnej úrovni. Dana Košická bola „neprekvapivo“ presná a presvedčivá v postave nešťastne zaľúbenej Irmy. Stanislav Pitoňák nemusel v postave Eliáša, ktorý sa len usmieva a všetkým prekáža, vykročiť zo svojej komfortnej zóny.  

Veľmi oceňujem zapojenie huslistu Jakuba Ferenčáka, ktorý dodal inscenácii nielen folklórny „touch“, ale aj šarm nemých grotesiek trefne podfarbovaných živou hudbou. Kostýmy Eriky Gadusovej padli vhodne do jednotlivých situácií, ale boli aj dostatočne divadelne nápadité. Scéna Anity Szökeovej sa mi zdala až priveľmi zdevastovaná bez akýchkoľvek modernizačných prvkov. Hoci nesporne treba oceniť jej výtvarnosť, možno by menej „tradičný“ look pridal inscenácii na autenticite. Nie som si však vôbec istá, či bola cieľom tvorcov.

Nielen v inscenácii, ale už aj v samotnom texte nachádzame mnohé prvky, ktoré  ju ukotvili v komediálnom žánri, čo znemožňovalo, aby sa príbeh nešťastných ľudí v nešťastnej dobe presunul aj do tragickejšej polohy. Divadelne konvenčných prvkov bolo viac: samotná postava akéhosi „obecného“ lekára bola skutočne viac z Čechova ako z našej reality, v ktorej je najbližšie zdravotné stredisko často aj v desiatky kilometrov vzdialenom okresnom meste. Motív obálky so správou o dedičstve definitívne posunul dej k divadelnej fraške. Aj koncept zaľúbenosti ženských postáv bol skôr z romantizujúci ako realistický. Z textu bolo jasné, že dramatik bol oboznámený s teóriami, ako majú v závere vystreľovať na stene zavesené „flinty“, a tak napríklad nožík, s ktorým sa celý čas postavy pohrávali, sa v závere stal dôkazom toho, že Ivanovi  napriek jeho formálnej vulgárnosti nechýba základná ľudskosť. Trochu mimo reality sa mi zdala úcta postáv k posvätnosti manželstva, priveľmi násilné zas inštalovanie slovenskej zástavy v záverečnej scéne, ktorá už bez toho mala tendenciu k prvoplánovosti, čo však vôbec nebola chyba Michala Soltézsa. Večne otvorené okno nám aj napriek priebežnému podkurovaniu v „špárovene“, pripomínalo, že  táto inscenácia nie je žiadnym naturalistickým dokumentom.

Napriek niektorým výhradám sa mi však zdá, že aspoň niečo z neľahkého osudu postáv prešlo aj do sŕdc nadšeného publika pobaveného, našťastie, aj situačným, nielen slovným humorom. A vôbec nie je zlé si v čase rôznych performatívnych inštalácií pripomenúť aj bežné „súborovky“ – už len preto, aby herci i diváci nevyšli z cviku. 

Zuzana Uličianska

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.