Adam Dragun: ALEX

OBSADENIE
Adam Dragun, Anna Tóthová, Mário Drgoňa, Eva Gabrižová

RÉŽIA
Adam Dragun

Adam Dragun je režisér, autor a hudobník. Vo svojej práci kombinuje dokumentárnu estetiku, politickú kritiku a sebaironizujúce rekonštrukcie tvorivých procesov. Podieľal sa na vzniku performatívneho triptychu Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie, ktorý v roku 2025 získal ocenenie DOSKY za mimoriadny počin v činohernom divadle. Absolvoval stáž v divadle Nowy Teatr vo Varšave a pôsobí aj ako hudobník v kapelách Berlin Manson a Rakúskouhorsko.

INSCENAČNÝ TÍM

„Najväčšia umelecká kvalita performancie spočíva v Dragunovej režijnej i autorskej schopnosti využiť overené inscenačné princípy a postupy bez toho, aby pôsobili ako predvídateľný a čitateľný konštrukt. Celý javiskový tvar je mimoriadne prirodzený a plynulý.“

Miroslav Zwiefelhofer: Musí vás divadlo baviť? In: mloki.sk, 17. 12. 2025

„Právě přerod v umělce se ukazuje jako stěžejní téma inscenace. (…) Dragun se k mýtu génia a umění jako nejvyšší oběti vrací proto, aby jej konfrontoval s realitou – s rutinou reprezentovanou omšelým zázemím prestižní instituce, ale taky se sílícím politickým tlakem, který umocňuje etické dilema, zda setrvat, či ne. (…) Zpočátku se může zdát, že se tvůrci příliš neberou vážně, postupně se však performance překlápí v konceptuální úvahu o vztahu umění a reality. V samotném závěru se inscenace vrací k tématu vyhoření a současné kulturní politice na Slovensku.“

Štěpán Truhlařík: „Mám pretlak kokotin.“ Inscenace Alex klade otázky po smyslu umění. In: Deník Alarm, 11. 12. 2025

„(…) performance sama (ano, i na definici performance dojde!) je především lehkonohou humornou koláží všech zmiňovaných situací, streamů a natočených rekonstrukcí, vrstvenou jako sendvič. Dráždí svou nejednoznačností a jejímu vtipu se zřejmě nejvíce zasmějí diváci, kteří mají co do činění s divadlem, jeho provozem a tvůrčím procesem.“

Lucie Kocourková: Kdo je Alex? Dokumentární performance především pobaví. In: divadelni.net, 29. 11. 2025

„Dragun je skvelý rozprávač. Vie, kedy nechať rozprávanie rozvláčne, kedy nechať ,rozprávať‘ správy, ktoré si obaja umelci písali, kedy situáciu odľahčiť a kedy nechať rozprávať niekoho iného.“

Soňa Jánošová: Môžu deti v divadle hrať dospelých a nadávať pri tom? Môžu, ak ich vyvedú z krízy. In: sme.sk, 10. 11. 2025

Dramaturg mieni, Alex mení

Adam Dragun je divákom známy predovšetkým ako frontman kapely Berlin Manson. Popri hudobnej tvorbe sa však venuje aj autorským divadelným projektom. Na festivale Dotyky a spojenia 2026 sa okrem koncertu na námestí predstavil aj v hlavnom divadelnom programe s lecture performance Adam Dragun: ALEX, v ktorej sa zameriava na fenomén vyhorenia. Inscenáciu vytvoril v spolupráci s platformou Batyskaf a divadlom Archa+.

Tak ako aj vo svojich predchádzajúcich projektoch (PRCAT, SLOVÁCI OŽIJÚ. HYMNA PRE 21. STOROČIE) Dragun pracuje s formátom performatívnej prednášky, ktorý prepája prvky prezentácie, videa a živej performancie. Režisér celou inscenáciou diváka sprevádza osobným komentárom, pričom kombinuje živý výstup s premietaním textovej konverzácie, videosekvenciami a sprievodnými digitálnymi materiálmi.

Jedným z určujúcich princípov inscenácie je priznanie vlastného tvorivého procesu. Dragun neskrýva mechanizmy vzniku diela, naopak, premieňa ich na jeho integrálnu súčasť. Do výsledného tvaru tak vťahuje aj pochybnosti, slepé uličky či prípravnú fázu, ktorú s dávkou irónie a humoru komentuje rekonštruovaný tvorivý proces priamo pred divákmi.

Práve komentár drží jednotlivé fragmenty pohromade. Nevytvára uzavretý príbeh, ale rekonštruuje proces jeho vzniku vrátane pochybností a náhodných okolností, ktoré ovplyvnili výsledný tvar. Hodnota performancie tak spočíva najmä v spôsobe, akým spracúva dokumentárny materiál a ponecháva priestor nepredvídateľnosti, než v presnej myšlienkovej koherencii diela.

Východiskom performancie je zdanlivo absurdná situácia. Draguna osloví dramaturg Slovenského národného divadla, ktorý sa ocitol v stave vyhorenia, s ponukou vytvoriť o ňom performanciu. Sám však nevie, o čom má byť, ani ako by mala vzniknúť – cíti len potrebu vystúpiť na javisko a na ňom hľadať stratený zmysel vlastnej práce. Dragun tento impulz neskrýva, práve naopak – z procesu hľadania témy robí ústredný predmet inscenácie, podporený priam detskou zvedavosťou sa vydáva na cestu nachádzania zmyslu aj samotnej performancie.

Motív detstva predstavuje prvý pevný bod, ku ktorému sa Dragun v procese hľadania napokon dopracuje. V spomienkach dramaturga sa detstvo objavuje ako obdobie prirodzenej energie, tvorivej zvedavosti a presvedčenia o zmysle vlastného konania – teda ako protipól vyhorenia. Namiesto samotného dramaturga Dragun vytvára anonymnú postavu Alexa, ktorú stvárňuje dieťa. Práve prostredníctvom tohto posunu sa performancia prestáva usilovať o portrét konkrétneho človeka a otvára všeobecnejšiu úvahu o strate tvorivej motivácie.

Výrazným momentom sú konkurzy na detského protagonistu. Kandidáti predčítajú doslovné prepisy rozhovorov s dramaturgom o vyhorení, čím vzniká komický kontrast medzi detskou bezprostrednosťou a vážnosťou vyslovovaných slov. Humor však neplní iba odľahčujúcu funkciu. Opakované čítanie identických výpovedí zároveň materializuje stagnáciu samotného tvorivého procesu – zdĺhavé stretnutia, počas ktorých sa rozhovory neustále vracali k tým istým témam bez možnosti posunu.

V druhej polovici inscenácie sa pozornosť presúva na vybranú detskú protagonistku. Dragun ustupuje z pozície rozprávača a prenecháva jej javisko, kde prezentuje svoje herecké skúsenosti, vzťah k divadlu aj predstavy o budúcnosti. Performancia pritom postupne rozrušuje pevné profesijné roly – dramaturg túži vystúpiť z pozície autora a stať sa hercom, zatiaľ čo režisér sa vzdáva centrálnej autorskej pozície a odovzdáva iniciatívu dieťaťu. Dievča stvárňujúce postavu Alexa sa tak stáva aktívnou súčasťou tvorby, nie iba interpretkou.

Popri portréte vyhoreného dramaturga sa čoraz výraznejšie črtá aj menej explicitná rovina performancie – portrét samotného režiséra. Dragun priznáva, že impulzom stať sa divadelným tvorcom bola práve budova Slovenského národného divadla a počas inscenácie opakovane tematizuje aj vlastné autorské pochybnosti. Tento motív sa premieta aj do detailov javiskového riešenia. V pasážach využívajúcich live cinema počas replík o vyhorení nesníma dieťa, ale samotného Draguna – hoci text patrí dramaturgovi, obraz akoby naznačoval, že sa týka aj jeho. Vyhorenie tak prestáva byť výlučne témou jednej postavy a stáva sa otázkou samotnej tvorby.

Tá sa naplno prejaví aj v závere. Dvojročný proces tvorby neuzatvára odpoveď na otázku vyhorenia, ale vstup spoločenskej reality. Zmena vedenia Slovenského národného divadla a odchod dramaturga posúvajú performanciu do politickej roviny. Príbeh jedného človeka sa tak mení na výpoveď o stave kultúrneho prostredia, kde sa individuálne vyhorenie prelína so systémovou neistotou. Záverečné stretnutie dramaturga s detskou protagonistkou v Slovenskom národnom divadle už nepôsobí ako efektný moment, ale ako stret dvoch odlišných predstáv o divadle – jednej vyhasínajúcej a druhej ešte len vznikajúcej.

Alex napokon neposkytuje odpoveď na otázku, ako vyhorenie prekonať. Presnejšie pomenúva neistotu, ktorá sprevádza samotný tvorivý proces, a ukazuje, že slepé uličky, zlyhania aj náhoda môžu byť jeho plnohodnotnou súčasťou. Záverečný monológ z Čajky tak nepôsobí len ako literárna citácia, ale ako prirodzené vyústenie performancie, ktorá sa neustále vracia k jednej otázke – prečo napriek pochybnostiam stále stojí za to robiť divadlo.

Reakcia festivalového publika naznačila, že Alex dokáže zaujať najmä krehkou autenticitou, situačným humorom, iróniou a témou vyhorenia, ktorá sa v dnešnom rýchlom svete javí ako mimoriadne prítomná.

Viktória Oroszová

Po tomto predstavení prebieha diskusia s tvorcami.