Analýza Pre mladé publikum: Emocionálna výchova pre všetkých – od batoliat po tínedžerov

Výraznou črtou výberového obdobia tohtoročných Dotykov a spojení je vyšší počet inscenácií pre tínedžerov. Od polovice marca 2025 do polovice marca 2026 ich malo premiéru deväť. V programe festivalu Pre mladé publikum napokon prevažujú, čo odráža nielen zvýšenú kvantitu, ale aj kvalitu diel pre túto vekovú kategóriu. 

Na prelome sezón sa skončila jedna etapa bratislavského Divadla Ludus, ktoré od roku 2018 programovo tvorilo práve pre vekovú kategóriu 12+. Dnes sa už volá Divadlo Malá scéna a jeho ďalšie smerovanie je nejasné. V sledovanom období mu do repertoáru pre mladé publikum pribudli dve inscenácie. Verbum je performance lecture Andreja Kalinku o komunikácii a dorozumievaní. Je to dielo zaujímavé pre stredoškolákov aj dospelých, ktoré performatívnymi postupmi a silným zástojom hudby o komunikácii nielen hovorí, ale ju obecenstvu i ponúka.

Aj Nox et solitudo, inscenácia režiséra Rastislava Balleka, kladie na násťročné publikum značné požiadavky mentálnej spoluúčasti. Cez ideu Ivana Kraska ako básnika a zároveň inžiniera spája lyriku s technikou a ponúka spôsob, ako pristupovať k poézii na divadelnom javisku.

V nitrianskom Novom divadle vychádzali pri tvorbe pre obecenstvo na prahu dospelosti z prozaického diela – románu Ladislava Fuksa Příběh kriminálního rady. V spracovaní režiséra Šimona Spišáka je inscenácia Posledný prípad Viktora H. štúdiou vzdoru voči otcovi. 

V Bábkovom divadle Košického kraja zas siahli po komiksovej predlohe. Podľa grafického románu Sone Balážovej a Dávida Marcina Dozvedela som sa, že žiješ vznikla live puppet cinema inscenácia režiséra Gejzu Dezorza. Pre košické stredoškolské obecenstvo môže byť lákavá nielen nepoznanou formou, ale aj upriamením pozornosti na dejiny mesta a osudy jeho obyvateľov počas druhej svetovej vojny. V BDKK v tomto období mysleli na svojich dospievajúcich a dospelých divákov hneď dvakrát. V priestore štúdia Jorik realizovali s režisérom Braňom Mazúchom aj experimentálnu inscenáciu The Factory (Párty pre 50 najkrajších ľudí). Ide o vykročenie z komfortnej zóny – nové príležitosti a výzvy dostali herci a herečky súboru, ale aj diváci. Komunikovať s inscenáciou inšpirovanou životom Andyho Warhola (okrem iného umelca, na ktorého bol spáchaný atentát) vyžaduje ochotu zanechať konvenčné očakávania, ktoré sa spájajú s inštitúciou nesúcou v názve označenie bábkové divadlo. 

Spôsob, ako sa prihovoriť tínedžerom, hľadali aj v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí, kde režisér Marián Pecko naštudoval inscenáciu #nevidíšma. Je budovaná prostriedkami divadla fórum – metódy v slovenských zriaďovaných divadlách použitej prvýkrát – a tak majú diváci a diváčky možnosť počas predstavenia ovplyvniť vývoj deja.

Z inscenácií pre túto vekovú kategóriu do popredia vystupuje Hej, Pookie! zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Unikátny koncept Alžbety Vrzguly a Kataríny K. Cvečkovej je postavený na transgeneračnom prístupe, ktorý nenúti hercov hrať tínedžerov (čo je veľmi problematické zadanie), ale umožňuje im prehovoriť cez vlastné skúsenosti z obdobia dospievania. Inscenácia má značný potenciál – môžeme ju odporučiť nielen organizovaným stredoškolským skupinám, ale aj ako skutočne rodinné predstavenie, ktoré v domácnostiach s násťročnými následne poslúži ako „icebreaker”.

V dvoch prípadoch vytvorili divadelné dielo samotní tínedžeri. Divadlo Jána Palárika v Trnave predstavilo už druhú inscenáciu, ktorú so žiakmi a žiačkami ich Detskej divadelnej akadémie realizoval profesionálny inscenačný tím. Peter Tilajčík a Michaela Fech nevychádzali z literárnej predlohy či vopred zadanej témy. Inscenácia V mojich snoch je prezentáciou úprimných výpovedí účinkujúcich a otvorením dialógu s rodičmi, starými rodičmi a učiteľmi. Diskusie po predstaveniach sú toho dôkazom.  

Odlišné je dielo Profundum neformálneho zoskupenia bratislavských gymnazistov. Mladý tvorivý tím v ňom nielen autenticky, prislúchajúc veku, ale aj filozoficky spracúva otázky samoty, plynutia času a bytia. Pracujú pritom s odkazmi na Goetheho, Baudelaira či Vivaldiho.

Na opačnom konci vekovej škály mladého publika sa nachádzajú batoľatá. Na Slovensku sa už ustálene tvorí aj pre deti vo veku od jedného do troch rokov – a to v nezávislých aj zriaďovaných divadlách. V Bábkovom divadle na Rázcestí realizovala na začiatku sezóny 2025/2026 Monika Kováčová  batolárium A prečo? Hneď „vedľa” v banskobystrickom Divadle Štúdio tanca majú deti už od troch rokov možnosť navštíviť tanečnú interaktívnu inscenáciu Kukuk.

Na malých, ale aj bojazlivých či divadelne neskúsených mysleli aj v Divadle Jána Palárika v Trnave. V réžii Petra Palika tam vznikla inscenácia Emoňovia, ktorá ako prvá na Slovensku využíva prvky relaxed performance. V praxi to znamená, že je prispôsobená potrebám detí na autistickom spektre alebo so zvýšenou zmyslovou citlivosťou. Ak sa deti cítia prestimulované, môžu kedykoľvek počas predstavenia odísť do pripravenej relaxačnej miestnosti a neskôr sa vrátiť. Samotná inscenácia detailne spracúva rôzne emócie a vysvetľuje, že všetky majú miesto v ľudskom prežívaní. Menej presvedčivo s podobným zámerom pracuje inscenácia Polievočka pána Plcha v réžii Jána Mikuša v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Dôležitosť emócií v živote dieťaťa spracúva, na rozdiel od trnavskej inscenácie, povrchne. Tematické zameranie komorného diela Petra Weincillera v Teatre Colorato prezrádza samotný názov Il buio – hrdina, ktorý sa nebojí tmy. Tlmočí myšlienku dôležitú aj pre dospelých, že bez tmy niet svetla. V Bratislavskom bábkovom divadle sa režisérka Joanna Maria Gierdal rozhodla spracovať citlivú a náročnú tému rozvodu rodičov a prežívanie tejto zmeny z pohľadu desaťročného dieťaťa. Marína. Príbeh z hlbín sa snaží ponúknuť nádej, že po silných emóciách sa môže rozbúrená hladina upokojiť.

Na inscenácie pre vekovú skupinu, ktorá v detstve divadlo navštevuje najčastejšie – škôlkarov a školákov – môžeme nazerať aj optikou predlohy a rozdeliť ich tak na dve skupiny. Prvú vytvárajú dramatizácie literárnych predlôh. Slovenskí dramaturgovia a dramaturgičky siahajú nielen po tradičných rozprávkach, ale aj po zaujímavých súčasných knihách.

Myšlienku dobre známeho príbehu posunul Andrej Kalinka v inscenácii Snehová kráľovná a čierne zrkadlo v Bratislavskom bábkovom divadle do asociatívnej roviny. V súlade s jeho chápaním divadelnej inscenácie ako multidruhového diela zohráva dôležitú úlohu aj hudobná zložka. S reinterpretáciou populárnych rozprávok pracuje aj režisér Matej Truban. Do svojich menších diel realizovaných v Divadle Houže Zlatá rybka a Krutohustý les alebo O Jankovi a Marienke vkladá popkultúrne odkazy, ktoré rozpozná skôr dospelý divák. Napriek tomu jednotlivé posolstvá inscenácií pôsobia nielen edukatívne, ale aj hravo a vtipne. V oblasti ekológie a životného prostredia sa v sledovanom období vyskytli dve inscenácie – Kde je Afrika? podľa predlohy Ľuboslava Paľa v Bratislavskom bábkovom divadle a Líška s dúhovými očami podľa knihy Márie Lazárovej v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Inscenácie však len málo využívajú potenciál témy. Zo zahraničnej literatúry čerpali v Bábkovom divadle Žilina, kde režisérka Silvia Vollmann naštudovala Zošidlo podľa populárnej knižnej série Guy Bassa.

Českými predlohami sa inšpirovali v košických divadlách. Kým v Národnom divadle naštudoval Michal Onduš takmer dvojhodinovú dramatizáciu Werichových Troch veteránov, v Bábkovom divadle Košického kraja Braňo Mazúch zas komornú krátku inscenáciu pre deti už od dvoch rokov – Nádherný utorok podľa predlohy Daisy Mrázkovej. 

Druhou skupinou sú inscenácie nových pôvodných hier. Neskutočné príbehy Mórica Beňovského, text Pavla Viechu a Martina Krča vznikol pre Bratislavské bábkové divadlo. Vo Viechovej koncepcii objaviteľské cesty slovenského grófa a madagaskarského kráľa konfrontuje umelá inteligencia. Na konci inscenácie (a Beňovského výprav) je všetko doslova zapletené a poprepletané, čo núti nielen detského diváka zamýšľať sa nad pravdivosťou dobre známeho príbehu. Charakteristickou črtou inscenácie je dôsledná kombinácia divadelných prostriedkov a netypická práca s priestorom – využitie celej divadelnej sály pre komplexnú scénografiu.

Podobné pokusy o inscenácie, ktoré oslovia tzv. rodinné publikum, teda rodičov rovnako ako deti, sme sledovali v bratislavskom Divadle Aréna (Gejza Dezorz: Panna z Černého mora) a v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka (Lenka Garajová: Záhada starého divadla). 

Charakter veľkolepej pesničkovej show z prostredia ZOO, ale so zahmleným myšlienkovým posolstvom má inscenácia Tom a Lola (Martin Fefe Žúži, Slavo Solovic) v Divadle Nová scéna. Bez údernej myšlienky, ale aj formálne rozpačitá je inscenácia hry Ivety Horváthovej Lebo medveď v Bábkovom divadle Žilina.  

Inscenácie z výberového obdobia Dotykov a spojení 2026 sa vyznačovali snahou vzdelávať najmladších aj dospievajúcich v oblasti emócií, či už šlo o odbúravanie vzájomného stereotypného vnímania generácií, úpravu samotného hracieho priestoru tak, aby bol vhodný aj pre citlivé publikum alebo umožnenie mladým divákom zasiahnuť do vývoja deja v otázkach, ktoré sa ich priamo alebo nepriamo dotýkajú. 

Tvorcovia rôznych generácií často siahali po filozofických, lingvistických či historických témach, ktoré vo svojich inscenáciách nespracovávali prvoplánovo, ale mladých divákov vystavovali kognitívnej námahe. Na druhej strane sa v slovenských divadlách objavili aj tituly, ktoré boli ladené mainstreamovo a s dôrazom na efekt. 

V približne rovnakej miere tvorivé tímy prinášali nové pôvodné hry a siahali po literárnych predlohách, ktoré v niektorých prípadoch čiastočne reinterpretovali. Tvorcovia sa nesústredili iba na formovanie estetického vnímania mladého diváka, ale aj na jeho miesto v spoločenstve a na emočné prežívanie, ktoré je dôležitou súčasťou osobnostného rozvoja i širšieho spoločenského smerovania.

Dominika Dudášová a Lenka Dzadíková, členky dramaturgickej rady festivalu