Kurátorské texty
Hlavný program
Autor
Inscenácia Pokladík (Every Breath You Take) vznikla v bratislavskom Divadle Aréna v spolupráci s nezriaďovaným divadlom Uhol_92 podľa autorského textu, ktorý na objednávku napísala režisérka Alžbeta Vrzgula. Tá dostala v slovenskom zriaďovanom divadle prvú príležitosť uviesť celovečerný titul.
Dielo odhaľuje rôzne podoby stalkingu, teda fyzického aj virtuálneho prenasledovania. V patchworkovo vystavanom, miestami detektívno-tajomnom rozprávaní troch príbehov o rôznych druhoch ohrozenia venuje tvorivý tím pozornosť aktuálnemu medziľudskému odcudzeniu a zdôrazňuje potrebu zlepšiť kvalitu spoločenských vzťahov a zabezpečiť privátnu zónu jednotlivca.Influencerka stráca kontrolu nad svojím profilom na sociálnych sieťach, úspešného herca prenasleduje oddaná fanúšička a nahrádza ho jeho mladšia celebritná verzia, a policajná vyšetrovateľka čelí tyranizovaniu od bývalého partnera. Alžbeta Vrzgula prostredníctvom týchto veľmi živých a autentických príkladov reflektuje podstatu integrity osobnej identity a kladie otázky o bezpečí vo verejnom priestore vrátane online prostredia. V atraktívnej stand-upovej forme s prvkami humoru a v intenzívnom kontakte s publikom režisérka necháva na pomedzí fikcie a skutočnosti vyznieť krehkosť ľudskej osobnosti a nebezpečné riziká nahraditeľnosti a objektivizácie človeka, ktorý už nie je len samým sebou, ale stáva sa aj majetkom verejnosti.
Autor
Ota Plávková – novinárka, redaktorka, legendárny hlas banskobystrického rozhlasu, ale aj matka samoživiteľka, lokálpatriotka a občianka. Mala rozbehnutú úspešnú kariéru investigatívnej novinárky, no narazila na pokrivenosť doby a systému. V auguste 1968 nastal zlom, ktorý zásadne zmenil jej život aj celú krajinu. Plávková odmietla premenovať okupáciu na bratskú pomoc a mlčky sa prizerať nastupujúcemu režimu. Nasledovali normalizačné represie a praktiky tajných zložiek. Prišla o prácu, musela opustiť milovanú Bystricu, žiť so synmi v malom podnikovom byte, čeliť sledovaniu a zastrašovaniu. Dožila sa Nežnej revolúcie, no nie toho, za čo bojovala. Aj po zmene režimu zostali pri moci tí istí ľudia.
Inscenácia dramatického textu Michala Ditteho v réžii Júlie Rázusovej nie je biografiou ani dokumentárnou drámou, hoci využíva autentické materiály a výpovede. Prostredníctvom postavy Oty sa sústreďuje na zlomové momenty, v ktorých sa preverujú charaktery a morálka. Paralelu s prítomnosťou prináša postava novinárky Laury, ktorá čelí praktikám oligarchie s politickým krytím. Tvorcovia ponúkajú dynamický, hudobne a zvukovo rytmizovaný tvar, v ktorom sa slovné konanie a dramatická situácia rozkladajú do fyzickej akcie a viacrolového herectva. Nie je to divadlo psychologického zážitku, ale apelatívnej výzvy. Inscenácia Ota kladie naliehavé otázky: ako prežiť v pohnutých časoch? Prispôsobiť sa tlaku v mene bezpečia a rodiny alebo ostať verný vlastnému presvedčeniu? A nenachádzame sa opäť v zlomovom bode dejín? Pravda, sloboda či demokracia tu nevystupujú ako samozrejmé istoty, ale ako krehké hodnoty, ktoré treba neustále obnovovať a obhajovať.
Autor
Nadčasová absurdná dráma rumunsko-francúzskeho dramatika Eugèna Ionesca rozpráva príbeh jedného mesta, kde sa objaví epidémia nosorožectva, ktorou sa postupne nakazia všetci obyvatelia okrem jedného. Hlavná postava Bérenger neprestáva brániť morálku i ľudské princípy, aj keď je to boj s veternými mlynmi. Hoci ide o takmer sedemdesiatročný text, inscenácia Činohry SND reflektuje aktuálnu napätú spoločensko-politicko-kultúrnu situáciu – spochybňovanie pravdy a faktov, nedôveru v médiá, školstvo a zdravotníctvo, vyprázdnenosť komunikácie či úskalia konformizmu a manipuláciu s masami. Zároveň varuje pred totalitným myslením a zriadením. Aj napriek apokalyptickej atmosfére, ktorú pociťujeme v smiechu cez slzy, presakuje z absurdne ladenej inscenácie aj nádej na humanizmus a zachovanie slobodnej vôle v politickom súkolí.
Dynamický inscenačný tvar v réžii Júlie Rázusovej obsahuje mnoho odkazov na dnešok a prináša trpké posolstvo o strate ľudskosti, o premene človeka na zviera a o pocite bezpečia v stáde. Formálne ide o syntézu výraznej fyzickej hereckej akcie, živej i komponovanej hudby a výtvarnej zložky, ktorá minimalisticky, ale trefne reflektuje súčasnosť. Herec Roman Poláčik získal za ústrednú postavu Bérengera ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepší mužský herecký výkon sezóny. Júlia Rázusová bola za inscenáciu nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepšia réžia sezóny.
Autor
Režisér Dávid Paška vytvoril autorskú inscenáciu, v ktorej skúma naše vojnové stigmy a historickú traumu. V koprodukcii Divadla Jána Palárika v Trnave, poľského Divadla Jana Kochanowského v Opole a nemeckej Akadémie divadla a digitality v Dortmunde vznikol pri príležitosti osemdesiateho výročia konca druhej svetovej vojny náročný divadelno-filmový projekt, ktorý odkrýva príbehy niekoľkých svedkov nacistickej mašinérie. Prostredníctvom live cinema a telemostu sa prepájajú živé herecké akcie na poľskom a slovenskom javisku, ktoré dopĺňa film natočený pre inscenáciu v Deutsches Theater v Berlíne. Princíp synchronicity však neostáva iba v priestorovej rovine, ale objavuje sa aj v tej časovej, pretože inscenácia je mementom minulosti aj varovným signálom do budúcnosti.
Na javisku hrá kolektív trnavských hercov príbeh osvienčimských väzňov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorí sa rozhodnú utiecť. Na projekčné plátno sa prostredníctvom telemostu z divadla v Opole prenáša príbeh poľskej fotografky Faye Schulman, odvážne stojacej proti nacistom i sovietom. Dianie dopĺňa film o židovskom hercovi Štefanovi Luxovi, odhodlanom verejne vyjadriť svoj odpor proti nacistickému Nemecku. Paškovi sa podarilo vytvoriť kompaktnú inscenáciu na pomedzí reportážneho dokumentu a fikcie, ktorá prináša silnú výpoveď o našej minulosti s hrozbou jej zopakovania. Dielo je plné napätia, eklektického víru podnetov a rýchlej strihovej dynamiky, čo odráža súčasné pocity kradmého ohrozenia. Vďaka zvládnutiu technickej náročnosti i hereckých výziev na poli jazyka a odstupu je to dielo scénicky jednotné a vyzreté. Inscenácia bola nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v dvoch kategóriách – ako Najlepšia inscenácia sezóny a Dávid Paška za réžiu v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle. Okrem toho sa stal Dávid Paška aj laureátom Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2025 v kategórii Mladý tvorca – divadlo.
Autor
Nádherná záhrada po nej zostala je viacvrstvové dielo prepájajúce performanciu, výtvarnú inštaláciu a zapojenie divákov, určené pre nedivadelné, chátrajúce priestory. Je inšpirované životom, myšlienkami a prácou českej barónky Sidónie Nádhernej, poslednej majiteľky zámku vo Vrchotovych Janoviciach. Najmä počas druhej svetovej vojny a po nej zasvätila Sidónia život záchrane rodinného sídla a parku – miest s nevyčísliteľnou historickou, duchovnou a kultúrnou hodnotou, ktoré sa v meniacich sa dejinách ocitali na pokraji zániku.
Libreto Slavky Civáňovej a výtvarné riešenie Markéty Plachej vychádzajú z biografických, dokumentárnych, archívnych a osobných materiálov (napr. denník, korešpondencia, fotografie). Režijná koncepcia Ivety Ditte Jurčovej pracuje s divákom ako aktívnym spolutvorcom. Vedie ho vonkajším aj vnútorným svetom Sidónie prostredníctvom inštalácií, vizuálnych a zvukových expozícií rozmiestnených v priestore. Divák si sám určuje trajektórie, vytvára kontexty a vzťahy, odkrýva vrstvy barónkinho sveta. Stáva sa aktívnym spoluhráčom pri overovaní pamäti a zmyslového vnímania, pričom performancia nenápadne otvára otázku kontinuity hodnôt. Performerka Simona Hudecová prácou s (ne)organickou hmotou, manifestuje existenciálnu potrebu starostlivosti, zveľaďovania a ochraňovania krásy vo všetkých jej podobách a formách. Krásu neprezentuje len ako estetickú kategóriu, ale ako občiansky postoj – ako formu konania, ktoré si zachováva integritu aj v podmienkach rozkladu. Nádherná záhrada tak nie je len konkrétnym miestom spojeným s historickou postavou. Je aktívnym gestom, ktoré pripomína, že schopnosť vnímať, prežívať a chrániť krásu nie je „aristokratickou“ výsadou, ale základnou formou spoločenskej zodpovednosti.
Autor
V Slovenskom komornom divadle Martin uviedli objavný titul takmer neznámeho uhorského autora Jánosa Margittaia, ľudovú tragifrašku Na medveďov!!! Hoci sa vzťahuje na začiatok 20. storočia a odkazuje na lokálne reálie až kocúrkovskej národnej povahy, pôsobí veľmi súčasne. Lukáš Brutovský vo svojej réžii zvýraznil motív mystifikácie, čo podporuje výlučne ženské herecké obsadenie aj groteskne zveličené kostýmy a masky scénickej a kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. Sme svedkami kvázi banálneho príbehu o nevere so známymi figúrkami mačistických samcov. Obyčajný Pastierik prejde susedovi cez rozum a aby si užil s jeho ženou, vyhlási, že sa po chotári potuluje medveď. Medvedí symbol je pre inscenáciu príznačným nositeľom viacerých geopolitických významov aj varovného proroctva.
Táto moderná rozprávka rozvíja príbeh o známej krajine, vzťahu jej obyvateľstva k prírode i histórii a tiež o emancipačnej ceste jednej slovenskej intelektuálky. V konzistentnom režijno-scénickom tvare dominujú výrazné popovo-baladické autorské skladby a bravúrne herecké výkony, presné jednotlivo i v súhre, v náročných pohybovo dynamických obrazoch. Je však možné, že je to celé aj inak. Tak ako v prípade dnešných konšpirácií a dezinformácií.
Autor
Ona pochádza zo Slovenska a hovorí po slovensky. On pochádza z Kostariky a hovorí po španielsky. Obaja sú talentovaní tanečníci a choreografi, ktorých prirodzeným vyjadrovacím jazykom je gesto a pohyb. Tanečný duet Lívie MM Balážovej a Zebastiána Méndez Marína, ktorý vznikol v spolupráci s autorsko-tvorivým tandemom Odivo, pozýva divákov do osobného, komorného príbehu prekladania (sa) – z jazyka do jazyka, z kultúry do kultúry, z miesta na miesto. Performatívny skate-parkour či free running v spojení so slovom a fyzickým jazykom tanca úprimne a s humorom ukazuje, ako je možné sa v neustálom preklade strácať aj nachádzať, skrývať aj znovu objavovať – od byrokracie cez rodinné a komunitné zvyky až po rozdielne mentality a zmysel pre humor. V dynamických momentoch fyzickej akcie a partnerskej interakcie sa tak odhaľujú drobné nedorozumenia, napätia aj momenty blízkosti, ktoré formujú ich spoločný jazyk. Tvorcovia pritom cielene pracujú s civilnosťou a autenticitou výrazu – bez potreby efektnosti,v jednoduchých gestách, ich obmenách a jemnom vzájomnom kontakte. Performancia okrem iného otvára otázku, ako si dnes v multilingválnom a multikultúrnom svete porozumieť, prijímať sa v láske aj odlišnostiach, navzájom sa prispôsobovať alebo absorbovať „iné – cudzie“, a pritom nestratiť samého seba. Lost in Translation / Nájdené v preklade je o hľadaní krehkej rovnováhy medzi „ja“ a „my“, o prekonávaní vonkajších prekážok aj vnútorných predsudkov, o vytváraní vlastného životného štýlu a domova uprostred neustáleho pohybu.
Autor
Inscenácia Dospelosť Divadla z Pasáže nadväzuje na inscenácie Norma (2019)a Čajka (2022), ktoré s herečkami a hercami s mentálnym zdravotným znevýhodnením vytvorila režisérka Monika Kováčová. Kým v Norme hovorili o predsudkoch, normatívnosti či „normálnosti“ a v Čajke o slobode a odvahe, v Dospelosti sa vracajú k problematike nálepky „večných detí“, ktorými nie sú, a k fenoménu pozitívnej diskriminácie. Vznikla trilógia, ktorou sa vinú hľadanie vlastnej identity a viera v akceptovanie inakosti v spoločnosti. Inscenácie prepájajú okrem motívov aj tvorivé postupy aplikovaného divadla (devised theatre) a kolektívnej tvorby, keďže priamo herečky a herci tvoria obsah diela na základe vlastných skúseností a svojho videnia sveta.
V citlivo-vtipnej mozaike má každý z hercov svoj výstup, rozvíjajúci jeho autentickú skúsenosť a náhľad na podstatu dospelosti. Herecký kolektív inscenáciou zároveň reaguje na opätovné spochybňovanie profesionality ich komunitného divadla, ktoré ešte aj dnes niektorí označujú za arteterapeutickú skupinu. Dielo neostáva len v hraniciach osobnej spovede, ale má aj silný presah k väčšinovej spoločnosti. Prináša podnetné sebareflektívne otázky, za akých okolností sa stávame dospelými, čo nás na tej ceste určuje a prečo sa vôbec musíme vzdať detstva. Nebolo by prínosnejšie, keby sme boli zodpovednými dospelými a zároveň ostali deťmi so snami a fantáziou? K hľadaniu odpovedí, kedy a ako sme prekročili pomyselný prah dospelosti, nás nabáda tvorivý kolektív svojou odzbrojujúcou úprimnosťou, blízkosťou a prostredníctvom asociatívnych minimalistických rozpohybovaných obrazov, kde jedinečnosť vždy dostáva kolektívnu podporu.
Autor
Tragikomédia Banský kvet je prvou časťou trilógie Banský región Csabu Székelyho, jedného z najvýraznejších autorov súčasnej maďarskej drámy. Pôvodne ju situoval do rumunského Sedmohradska – kedysi prosperujúceho baníckeho regiónu, ktorý dnes čelí ekonomickému a sociálnemu úpadku. Tento príbeh však presahuje konkrétnu geografiu či komunitu a adresne rezonuje aj v súčasnom slovenskom kontexte, kde sa z kedysi prosperujúcich oblastí stávajú mestá duchov, hladové doliny či neautentické rekreačné zóny. Tvorcovia presúvajú inscenáciu do gemersko-malohontskej oblasti a ukotvujú ju v jadrnom nárečí z okolia Jelšavy a Štítnika, v ktorom sa prelína slovenčina, nemčina a maďarčina. Tento jazykový mix je jednak rečovo pôsobivý, a zároveň určuje identitu pamäti a miesta. Výtvarná stránka inscenácie a réžia (podobne ako dramatický text) ťažia z ostrých kontrastov a kontrapunktov. Čierny humor sa tu snúbi s mcdonaghovskoudrsnosťou, akousi čechovovskou beznádejou a ťapákovskou nedvižnosťou. Podvratne sa pritom vynára aj otázka našich tradícií a sebaobrazu – toho, ako hlboko sú v našej kultúre prekryté idylickými obrazmi prírodných krás či folklórnou štylizáciou a opradené naratívmi chudoby, ktorá „cti netratí“. Inscenácia nastavuje zrkadlo tomu, ako dnes radi vidíme a prezentujeme sociálne periférie: ako folklorizovaný obraz tradície a národných hodnôt, estetizovaný (medializovaný) pohľad bez vzťahu ku každodennej realite.
Autor
Čo majú spoločné divadelný dramaturg okolo tridsiatky a desaťročné dievča, ktoré chce byť herečkou? Prečo život končí, keď máš trinásť? A kto je vlastne Alex? Performer Adam Dragun prináša na divadelné javisko hravé intermediálne dielo na rozhraní inscenovaného tvaru a autentického dokumentárneho záznamu. Vzniká ako koláž screen recordingov, mobilnej komunikácie, videozáznamov, rekonštrukcií, zápiskov a rozhovorov prelínaných so živou hereckou akciou. Je to dielo sledujúce vznik a prípravu sólo performancie, ktorá sa nakoniec nikdy neodohrá. Alebo je ňou samotný proces tvorby, skúšania, nachádzania a nenachádzania (sa)?
Východiskom je nečakaná SMS komunikácia režiséra s dramaturgom nemenovanej prestížnej slovenskej divadelnej inštitúcie. Dramaturg, vystupujúci pod menom Alex, začína pochybovať o zmysle svojej práce aj divadla samotného. Trpí únavou, prokrastináciou a vyhorením. Spoločne s Dragunom – každý z iného dôvodu – sa pokúšajú vytvoriť sólovú performanciu, ktorá by tento zmysel znovu pomenovala. Spolupráca sa postupne mení na proces balansujúci medzi tvorbou a osobnou výpoveďou, v ktorom sa stierajú hranice medzi inscenovaním a „terapiou“, medzi dokumentom a možnou mystifikáciou. Súčasťou je aj konkurz na detských nehercov ako Alexovo alter ego, z ktorého napokon vstupuje do performancie dievča. Dragun celý proces zaznamenáva, skladá a zároveň inscenuje ako akúsi prednášku o vlastnom projekte. Alex je hravou, miestami absurdnou, no zároveň provokatívne úprimnou výpoveďou o identite, divadle, hraní a potrebe nachádzať zmysel v tvorbe aj v živote
Pre mladé publikum
Autor
Andrej Kalinka vytvoril druhú lecture performance pre bratislavské Divadlo Ludus (dnes už Divadlo Malá scéna). Ide o osobitý inscenačný prístup, ktorý spája osobné zanietenie režiséra a zároveň účinkujúceho, vysoko originálnu hudobnú zložku a množstvo zaujímavých faktov – poznatkov o našom vnímaní, komunikácii a jej limitoch. Je to ďalší zaujímavý prístup k divadelnej tvorbe pre násťročných. A nemenej dôležité je, že podnetný aj pre dospelých.
Autor
Nitrianske Nové divadlo pripravilo inscenáciu pre tých najstarších z teens. Takých, ktorí kriticky premýšľajú o rodinných i medziľudských vzťahoch a priateľstvách. Vďaka atraktívnemu žánru detektívky a absencii čiernobielych postáv sa môže publikum zamýšľať nad otázkou viny a trestu. Posledný prípad Viktora H. nie je poučné, rozveseľujúce a ani chápavé divadlo. Násťročnému obecenstvu ponúka adaptáciu románu Ladislava Fuksa Příběh kriminálního rady inscenovanú neformálnymi divadelnými prostriedkami. A dospievajúci aj dospelí si môžu klásť otázku, akú cenu má česť.
Autor
Benyovszky Máté Móric Mihály Ferenc Szerafin Ágoston známejší ako Móric Beňovský, rodák zo slovenskej obce Vrbové, mal mimoriadne bohatý život. Autori dramatického textu Pavol Viecha a Martin Krč vycítili v jeho dobrodružnom cestovateľskom príbehu dramatický potenciál. V ich texte súčasná umelá inteligencia konfrontuje priamo Beňovského a jeho zápisky z ciest s faktami a povie mu aj to, že nie je najznámejší kráľ Madagaskaru. Nasleduje hodinová bláznivá divadelná jazda – rekonštrukcia jeho ciest, ktoré vrcholia transplanetárnym stretnutím. Predstavenie bude pre detských divákov skúsenosťou s neuhladeným divadlom, ktoré prekračuje hranicu medzi javiskom a hľadiskom. Ale aj podnetom vnímať známeho historického dejateľa aj v inom svetle a nezabúdať na jeho ľudský rozmer.
Autor
Inscenácia Hej, Pookie! je určená obecenstvu 13+, no je vzácne medzigeneračná. Inscenátorky Alžbeta Vrzgula a Katarína K. Cvečková podnikli zber dát a podnetov priamo v regióne, v ktorom divadlo sídli. Pracovali s dotazníkovými odpoveďami od tínedžerov a tínedžeriek a od ich rodičov, ale aj s odbornou literatúrou. O náročnom období fyzického a psychického dospievania autenticky hovorí niekoľko generácií účinkujúcich. Dielo prepája vedecké poznatky so slovníkom generácie Z a generácie Alfa, a to na pôdoryse vyvracania mýtu o alfa samcoch. Inscenácia je gamechanger v tvorbe pre mládež na Slovensku a priali by sme ju vidieť čo najväčšiemu počtu teens, ale aj ich rodičom.
Autor
Divadlo Jána Palárika v Trnave uvádza Emoňov ako rozprávku pre všetky deti. Pre tie od troch rokov, no aj pre staršie, bojazlivé, divadelne neskúsené, neurodivergentné. Inscenácia sprevádza deti svetom emócií a vysvetľuje, že je v poriadku cítiť smútok, hnev alebo strach. Ak sa dieťa cíti prestimulovane a nevládze sledovať predstavenie, môže zájsť do pripravenej relaxačnej miestnosti a do hľadiska sa kedykoľvek vrátiť. Dôležité je aj to, že o špecifickosti predstavení sú vopred informovaní všetci – aj dospelí, ktorí nemajú skúsenosť s netypickým správaním citlivých detí. Sprievodcovia „vyrušujúcich“ divákov a diváčok by teda nemali zažívať odsudzujúce pohľady a nepochopenie. Premyslený koncept vychádzajúci z poznatkov o relaxed performance je na Slovensku novinkou, preto sme rady, že ho budú môcť zažiť aj martinské deti.
