EMOŇOVIA

OBSADENIE
Braňo Mosný, Eva Gribová, Lukáš Herc, Matúš Beniak

RÉŽIA
Peter Palik

Peter Palik je autor a režisér, ktorý sa systematicky venuje tvorbe pre deti aj dospelých. Pôsobí ako umelecký šéf Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a spolupracuje s viacerými slovenskými scénami (Bábkové divadlo Žilina, Spišské divadlo, Bratislavské bábkové divadlo, Bábkové divadlo Košice, VŠMU). Jeho inscenácie sa vyznačujú výraznou vizuálnou poetikou, hudobnosťou a tematickými presahmi, pričom dlhodobo reflektujú potreby detského publika.

INSCENAČNÝ TÍM
Dramaturgia: Martina Mašlárová
Scéna, kostýmy a bábky: Naďa Salbotová
Svetelný dizajn: Zuzana Hurová
Hudba: Martin Geišberg
Divadelná umelkyňa a pedagogička: Monika Necpálová

„Aj keď realizačný tím bral na zreteľ deti so špeciálnymi potrebami, ide o inscenáciu, ktorá splní aj nároky neurotypických divákov. Je dôležité, že DJP aj týmto dielom vytvára možnosť navštíviť divadelné predstavenie deťom (a ich rodičom), ktorí v bežnej prevádzke takú šancu nemajú.“

Lenka Dzadíková: Prvá lekcia emocionálnej gramotnosti. In: casopiskod.sk, 29. 1. 2026

„V hľadisku Emoňov sú vítaní naozaj všetci. Divadlo podporuje všestrannú inklúziu, kontakt detí s diagnózami aj bez a takisto rodičov. Pre jedných to môže byť úplne prvý kontakt s divadlom, ktorý je príjemný, nedramatický, láskavý a poučný. Pre ďalších je to zase stretnutie s odlišným svetom, mimo našej dennej rutiny. Na predstavení tak vzniká nielen dialóg medzi javiskom a hľadiskom, ale aj v hľadisku samotnom.“

Dária Fojtíková Fehérová: Divadelná recenzia: Emoňovia. In: devin.stvr.sk, 25. 2. 2026

Veľký svet malých Emoňov

Skladba Monday Morning interpretky Melanie Fiona a jej pasáž cause I’m leaving on Monday morning mi znela v hlave nielen počas cesty autom do divadla, ale aj vo foyer Štúdia Slovenského komorného divadla v Martine, kde už boli, ako súčasť inštalácie, rozmiestnené makety malých Emoňov. Pri pohľade na ne mi bolo jasné, že tentoraz nepôjde o pondelkovú cestu na nové miesta, ale o návrat do detstva, ktoré niekedy dokáže byť pohltené troma emóciami – hnevom, strachom a smútkom.

Inscenácia Emoňovia vznikla ako tzv. relaxed performance a je určená deťom od troch rokov. Scénografia pracuje s princípom detskej hry. Koberec a niekoľko molitanových objektov sa v priebehu predstavenia premieňajú na lekársku ordináciu, ihrisko či ďalšie priestory, ktoré vznikajú predovšetkým vďaka hereckej akcii a detskej imaginácii. Rovnaký princíp platí aj pri molitanových kužeľoch, ktoré sa menia na telefón, injekciu či iné funkčné rekvizity. Ústrednú trojicu emócií – Hnevka, Bojka a Plačka – stvárňujú traja herci prostredníctvom vizuálne pôsobivých bábok, ktoré dokážu zaujať aj najmenších divákov. Svetom ich sprevádza nebinárna postava Vílio, postava ochrancu, pripomínajúca vílu, anjela strážneho, aj citlivého sprievodcu zároveň. Práve on pomáha Hnevkovi, Bojkovi a Plačkovi nachádzať spôsoby, ako svoje emócie pomenovať, pochopiť a zvládať.

Napriek tomu, že ide o titul pre najmenších divákov, tvorcovia nezabúdajú ani na dospelé publikum. Niekoľko presne zacielených narážok – od zdravotníctva až po „tunel pre vyvolených korčuliarov“ – vytvára funkčné mosty medzi detským a dospelým vnímaním a rozširuje významový záber inscenácie. V interaktívnych momentoch predstavenia sa prirodzene ukazuje aj miera zapojenia detského publika. Pri hľadaní odpovede na otázku „odkiaľ prichádza plač“ deti spontánne ukazovali a kričali na zelenú bábku Plačka, pričom najaktívnejší bol najmä chlapček v zelenom tričku. V momente, keď sa všetci herci rozbehli práve k nemu, rýchlo si premeral svoje zelené tričko, akoby si až vtedy uvedomil súvislosti, a pohotovo si sadol. Drobný, ale výstižný moment presne ukazuje, ako citlivo dokáže inscenácia pracovať s hranicou medzi hrou a realitou. Tento princíp práce s divákom sa prirodzene prenáša aj za hranice samotného predstavenia, po ktorom deti mali možnosť vstúpiť priamo na scénu a zahrať sa s bábkami, čím inscenácia dostáva rozmer aj voľnej, neformálnej hry.

Rozprávka zaujme aj hudobnou zložkou, ktorá pracuje s ľahko zapamätateľnými motívmi a jemnou atmosférou, vďaka čomu prirodzene podporuje rytmus predstavenia a udržuje pozornosť detského diváka bez zbytočného preťaženia podnetmi.

Inscenácia zrozumiteľne artikuluje fakt, že emócie nie sú problémom, ale materiálom, s ktorým sa dá pracovať. Prostredníctvom jednoduchých situácií učí, ako možno hnev tlmiť imaginárnym citrónom, strach zvládať zaklínadlom a smútok uvoľniť fúkaním do balóna. Malé upozornenie pre rodičov (s istou dávkou zveličenia): prítomnosť balónov na javisku a ich nedostatočný počet môže v deťoch vyvolať intenzívnu potrebu zapojenia. V takom prípade nemusí ani imaginárny citrón postačovať.

Šimon Frolo