Jeden nevinný moment, ktorý sa vymkne z rúk. Stretnutie, ktoré malo byť krátke a bezvýznamné, sa mení na začiatok dlhodobej, dusivej skúsenosti, z ktorej niet jednoduchého úniku.

Monodráma vychádza zo skutočného príbehu Richarda Gadda o zvláštnom vzťahu stand-up komika a jeho stalkerky. O vzťahu, ktorý sa postupne mení na psychologicky dusivú skúsenosť a zásadne naruší jeho život. Podľa tohto príbehu vznikol aj celosvetovo úspešný seriál Baby Reindeer, jeden z najsledovanejších titulov Netflixu posledného obdobia.

Príbeh sleduje, ako autora táto skúsenosť konfrontuje s vlastnými hranicami, zraniteľnosťou a napokon aj s traumou, ktorú dlho potláčal a nedokázal pomenovať.

Intímna výpoveď o tom, ako sa blízkosť môže premeniť na ohrozenie a ako nás niekedy k pochopeniu seba samých dovedie až stretnutie s tým najnepríjemnejším.

Inscenácia vznikla metódou kolektívnej tvorby ako metaforická dokudráma s presahmi do osobných aj verejných udalostí, ktoré tvorcovia reflektovali priamo v priebehu procesu. Dynamické, hudobne vrstvené javiskové dianie sa rozvíja ako štylizovaný, stupňovaný chaos, ktorý postupne otvára zdanlivo banálne, no v skutočnosti závažné témy – napríklad aj parodické situácie zo života grantového prosebníka.

V jadre ide o sondáž do fungovania pracovného kolektívu a ekonomiky nezávislej kultúry, kde sa porady, hierarchie a financovanie menia na groteskný obraz systému. Repliky pôsobia ako fragmenty scénického čítania, často bez emocionálneho prežitku, čo ešte viac zvýrazňuje pocit únavy a absurdity.

Tvorcovia tak prostredníctvom fragmentárnej výstavby, hudby a hereckej improvizácie vytvárajú obraz spoločnosti, v ktorej sa osobné skúsenosti prelínajú so širšími spoločenskými traumami a štrukturálnymi problémami financovania kultúry na Slovensku.

Outdoorová adaptácia kultového filmu Je třeba zabít Sekala v Múzeu slovenskej dediny prináša sugestívny príbeh vydedenca, ktorý sa s nástupom novej politickej moci mení na nebezpečného vládcu. Sekal, poznačený minulosťou a ponížením, zneužíva svoju pozíciu na hromadenie majetku a pomstu tým, ktorí ním kedysi pohŕdali.

Inscenácia odhaľuje krehkosť morálnych princípov aj zlyhanie tých, ktorí by ich mali chrániť. Kladením naliehavých otázok o vine, zodpovednosti a hraniciach ľudskosti skúma, či je zlo individuálnym zlyhaním, alebo dôsledkom kolektívneho mlčania. Príbeh Sekala tak vyznieva ako silné varovanie pred spoločnosťou, v ktorej sa pomsta a strach môžu stať základom novej totalitnej moci.

Partnerom inscenácie je Bratislavský samosprávny kraj.

Verbum je druhá performatívna prednáška („lecture performance“) Andreja Kalinku pre bratislavské Divadlo Ludus (dnes Divadlo Malá scéna). Je to formát, ktorý nie je ani klasické divadlo, ani klasická prednáška – skôr niečo medzi tým. Autor je priamo na javisku, rozpráva, pracuje s hudbou, obrazmi a hlavne so slovami. A práve slovo je tu hlavným predmetom skúmania: ako funguje, čo všetko dokáže, ale aj ako nás niekedy dokáže pomýliť.

Základná myšlienka je jednoduchá: každý z nás vníma svet trochu inak. Niekedy niečo cítime, ale nevieme to pomenovať. Inokedy vieme niečo jasne povedať, ale nie sme si istí, či tomu naozaj rozumieme. Verbum je akýsi „tréning myslenia a vnímania“ – skúma, ako spolu fungujú slová, obrazy a emócie, a ukazuje, že v komunikácii nie je nič úplne samozrejmé. Každé slovo je len model myšlienky a podstatná časť komunikácie sa odohráva práve v tom, čo zostáva nevypovedané.

Hlavným hrdinom tejto bábkovej inscenácie je Vlk, ktorý je posadnutý túžbou dostať sa na Mesiac. Opúšťa svoju svorku a vydáva sa na náročnú a miestami absurdnú cestu do neznáma. Po ceste stretáva rôzne zvláštne bytosti, ktoré nápadne pripomínajú známe rozprávkové postavy ako Kozliatka či Červenú čiapočku. Objavujú sa aj hašteriaci sa kozmonauti či aktivisti štrngajúci kľúčmi za práva zvierat, ktorí smerujú do vesmíru.

Inscenácia vznikla ako reakcia na potrebu priblížiť povinné stredoškolské čítanie generácii Z. Tvorivý tím Divadelného centra sa tentoraz zameral na päť kľúčových epických diel – Ťapákovci, Ako chutí moc, Kapitánova dcéra, Na západe nič nové a Kto chytá v žite.

Cieľom nie je suplovať hodinu literatúry, ale zbaviť tieto tituly nálepky „povinné“ a ukázať ich ako živé, aktuálne a zrozumiteľné príbehy. Inscenácia s nadhľadom, humorom aj jemnou iróniou prepája klasiku so súčasným jazykom a odhaľuje, že témy moci, vojny, dospievania či spoločenských stereotypov sú stále rovnako naliehavé.

Internet je ako džungľa plná zázrakov, ale aj pascí a otáznikov. Čo sa stane, keď AI vyšle robota do nášho sveta? Veselá bábková inscenácia s pesničkami z prostredia digitálneho sveta sa venuje téme bezpečnosti detí na internete.

Hlavnou postavou autorskej inscenácie je robot R0B0, ktorý je vyslaný z online sveta do sveta ľudí. Tu sa stretáva s kamarátom Rišom a spoločne zažívajú situácie známe z online aj reálneho života – od phishingu a kyberšikany cez manipuláciu až po ochranu hesiel, údajov a súkromia.

R0B0 sa napokon vracia do digitálneho sveta obohatený o skúsenosti z toho ľudského, zatiaľ čo Rišo získava nové poznanie o fungovaní internetu.

Divadelná detektívka Posledný prípad Viktora H. je adaptáciou románu Ladislava Fuksa Příběh kriminálního rady a prináša mrazivé, miestami až groteskné pátranie po pôvode zločinu, v ktorom sa postupne odhaľujú vrstvy rodinných vzťahov a ich tlak na jednotlivca. Ide o metaforickú úvahu o dospievaní, osamelosti a potrebe vymaniť sa z rodičovského vplyvu, ale aj o nefunkčnosti rodiny a jej dôsledkoch na osobné aj spoločenské zlyhania.

Inscenácia je určená pre najstarších tínedžerov – pre tých, ktorí už kriticky uvažujú o vzťahoch v rodine, medzi priateľmi aj v spoločnosti. V atraktívnom žánri detektívky, bez jasne kladných či záporných postáv, sa rozvíja napínavý príbeh, ktorý publikum vedie k otázkam viny, zodpovednosti a ceny osobnej cti. Inscenácia nie je poučná ani upokojujúca – skôr znepokojujúca a podnecujúca k premýšľaniu.

Partnerom inscenácie je Bratislavský samosprávny kraj.

Inscenácia Neskutočné príbehy Mórica Beňovského je dobrodružným a hravým divadelným putovaním po stopách Mórica Beňovského a prináša jeho neuveriteľný život ako príbeh plný útekov, objavov a mýtov. Z Vrbového cez Kamčatku až po vzdialené ostrovy sveta sa pred očami divákov rozvíja osud vojaka, moreplavca a legendárneho „kráľa Madagaskaru“, ktorý neustále prekračuje hranice reality aj vlastnej legendy.

Inscenácia stavia Beňovského zápisky do konfrontácie so súčasnosťou – dokonca aj s umelou inteligenciou, ktorá spochybňuje jeho slávu a pripomína zabudnuté fakty. Výsledkom je energická, miestami bláznivá jazda, ktorá prepája históriu s fantáziou a zároveň nabáda vnímať legendárneho dobrodruha a svetobežníka v inom svetle.

Partnerom predstavenia je Trnavský samosprávny kraj.

Monumentálna divadelno-filmová kompozícia Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux tematizuje pamäť, odpor a hranice ľudskej odvahy. Na javisku ožíva v podaní trnavského hereckého súboru príbeh osvienčimských väzňov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorí sa v roku 1944 rozhodnú pre riskantný útek z koncentračného tábora. Paralelne sa na projekčnom plátne, sprostredkovane cez telemost z Opole, odvíja osud poľskej fotografky a partizánky Faye Schulman, ktorá v roku 1943 zakopáva cenné negatívy a vzdoruje nacistickému aj sovietskemu násiliu. Mozaiku dopĺňa filmová línia venovaná židovskému hercovi Štefanovi Luxovi z berlínskeho Deutsches Theater, ktorý v roku 1936 cestuje do Ženevy, aby verejne protestoval proti nacistickému Nemecku.

Prostredníctvom technológie live cinema a telemostu sa synchronizujú živé herecké akcie na slovenskom a poľskom javisku s filmovým materiálom nakrúteným pre inscenáciu v Deutsches Theater v Berlíne. Vzniká dynamický, strihovo komponovaný tvar, v ktorom sa prelínajú perspektívy aj časové roviny. Inscenácia tak osciluje medzi prítomnosťou a minulosťou, medzi realitou a jej sprostredkovaním.

Inscenácia Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux skúma to, ako sa historická trauma druhej svetovej vojny zapisuje do našej súčasnosti: kde sa rodí nenávisť, prečo ju prehliadame a či sme schopní rozpoznať varovné signály včas. Stáva sa mementom aj apelom – naliehavým pripomenutím, že „nikdy viac“ nie je samozrejmosť, ale neustála výzva.

Vznikla ako medzinárodná koprodukcia pri príležitosti 80. výročia konca druhej svetovej vojny a prepája Divadlo Jána Palárika v Trnave, Divadlo Jana Kochanowského v Opole a nemeckú Akadémiu divadla a digitality v Dortmunde.

Inscenácia bola nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v dvoch kategóriách – ako Najlepšia inscenácia sezóny a Dávid Paška za réžiu v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle. Okrem toho sa stal Dávid Paška aj laureátom Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2025 v kategórii Mladý tvorca – divadlo.