Už samotné pozvanie českého režiséra Michala Hábu značí, že v martinskom divadle aktívne sledujú scénu aj mimo našich hraníc a zároveň sa svojou dramaturgiou neboja vystúpiť z komfortu poznaného a overeného. V Čechách Hába patrí k najvýraznejším režisérom svojej generácie. Vo svojich dielach sa programovo venuje téme klimatickej krízy a poetikou sa vzťahuje k nemeckojazyčnému divadlu (najmä Brechtovi), divadlu nadhľadu a často silnej irónii. Tieto charakteristiky sa dajú nájsť aj v jeho prvej spolupráci so Slovenským komorným divadlom. A súbor SKD opäť potvrdil svoju variabilitu, zrelosť a najmä, že ďaleko presahuje „nálepku“ regionálneho divadla. (…)

Oľhová si udržiava pri postave egocentrika Bruscona odstup a umožňuje tak nahliadať na túto postavu ešte kritickejšie. Pre súcit či pochopenie tu nie je priestor. Zbytočne ani netlačí na povrchové zobrazenie muža. Jej racionálny a v hereckom prejave direktívny prístup spolu s Hábovými mizanscénami, v ktorých Bruscon patriarchálne pristupuje k svojmu okoliu, kreujú obraz mužskej postavy mača dostatočne jasne. Oľhová sa s textom vyslovene hrá. Neustále strieda rytmus, rýchlosť reči aj intenzitu hlasu. Postavu egomaniaka dotvára veľkými gestami, teatrálnymi výstupmi (napríklad dlhými pohľadmi do diaľky odkazujúcimi na hlboké premýšľanie a rozprávanie „veľkých“ právd) a neustálym nadhľadom nad postavou, ktorá Brusconovi dodáva punc sebairónie. Ironické vyznenie niektorých z jej prehovorov znásobili aj technické prostriedky ako zmena svetla, ventilátor nastavený do jej tváre, hudobný podmaz či využitie mikrofónu.

Diana Pavlačková: Planéta horí a uprostred požiaru stojí divadelník.
In: kød 1/2024

Divadelník