Partnerom predstavenia je Banskobystrický samosprávny kraj.

Príbeh OTY – Oty Plávkovej – investigatívnej novinárky, redaktorky a výrazného hlasu banskobystrického rozhlasu, ktorá sa v auguste 1968 odmietla zmieriť s okupáciou a prijať ju ako „bratskú pomoc“ či mlčky sa prispôsobiť nastupujúcej normalizácii. Jej občiansky postoj zásadne zmenil jej život: nasledovali represie, strata práce, nútený odchod z Banskej Bystrice, život v skromných podmienkach s deťmi, sledovanie a systematické zastrašovanie zo strany štátnych zložiek. Hoci sa dožila Nežnej revolúcie, ani pre ňu, ani pre spoločnosť nenastal plnohodnotný zlom v podobe spravodlivého vyrovnania s minulosťou.

Inscenácia nie je biografickým portrétom, ale javiskovou výpoveďou zloženou z autentických materiálov a výpovedí. Sústreďuje sa na momenty, v ktorých sa lámu charaktery a preveruje morálka jednotlivca, a zároveň vytvára paralelu so súčasnosťou v postave novinárky Laury, ktorá čelí tlaku moci a prepojeniu politiky s oligarchickým prostredím.

Dynamické, fyzické a hudobne rytmizované divadlo premieňa slovo na akciu a buduje viacvrstvový javiskový tvar s viacrolovým herectvom. Namiesto psychologickej rekonštrukcie ponúka apelatívny divadelný jazyk, ktorý kladie otázky o zodpovednosti, kompromisoch a schopnosti obstáť v tlaku doby.

OTA je inscenáciou o pamäti, odvahe a krehkosti slobody. Pripomína, že dejiny sa neuzatvárajú – a že rozhodnutia jednotlivca majú aj vo „veľkých“ dejinách zásadnú váhu.

Čestnými patrónmi uvedenia inscenácie Nosorožec na festivale sú Rado Chalupka a občianske združenie Matka a dieťa Turca.

Nadčasová absurdná dráma Eugèna Ionesca Nosorožec rozpráva o meste, v ktorom sa šíri zvláštna „epidémia“ premeny ľudí na nosorožce. Postupne sa rozpadá jazyk, kritické myslenie aj morálna autonómia jednotlivcov – a spolu s nimi aj schopnosť vzdorovať tlaku väčšiny. Ľudia opúšťajú svoju humánnu podobu, „hrubnú“ do kože mohutného zvieraťa a podliehajú sile stáda. Mesto sa mení na priestor, kde ostáva len jediný človek – Bérenger – a jeho čoraz osamelejší odpor.

Dynamický divadelný tvar spája fyzické herectvo, živú aj komponovanú hudbu a výtvarnú zložku do výrazne súčasného javiskového obrazu. Inscenácia prepája klasický text so súčasnou spoločensko-kultúrnou realitou – so spochybňovaním pravdy a faktov, nedôverou v médiá, školstvo či zdravotníctvo, s vyprázdnenosťou komunikácie, úskaliami konformizmu aj manipuláciou más. V pozadí absurdnej situácie sa odkrýva varovanie pred totalitným myslením – aj pred tým, ako nenápadne preniká do jazyka, vzťahov aj každodenného života.

Metafora masovej ideologickej „nákazy“ ukazuje, že premena na nosorožca nie je uzavretá historická kapitola. Absurdita sa stala súčasťou každodenného života – a otázka, kde sa končí človek a začína stádo, ostáva nepríjemne aktuálna. Aj napriek apokalyptickému ladeniu je Nosorožec pulzujúcou inscenáciou, v ktorej presakuje humor aj krehká nádej na zachovanie ľudskosti, individuality a slobodnej vôle.

Herec Roman Poláčik získal za ústrednú postavu Bérengera ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepší mužský herecký výkon sezóny. Júlia Rázusová bola za inscenáciu nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepšia réžia sezóny.

Partnerom inscenácie je Bratislavský samosprávny kraj.

Inscenácia  Pokladík (Every Breath You Take) prináša miestami až detektívno-tajomné rozprávanie o stalkingu v rôznych podobách – od fyzického prenasledovania až po neviditeľné formy digitálneho obťažovania a straty kontroly nad vlastnou identitou. V troch prepojených príbehoch sledujeme hereckú hviezdu, ktorú postupne paralyzuje nevyžiadaná „blízkosť“ fanúšičky, influencerku čeliaciu zneužívaniu svojho obrazu na internete aj policajtku konfrontovanú s toxickým vzťahom mimo pracovného prostredia. Všetky situácie spája otázka, kde sa končí záujem a začína násilie – a ako rýchlo sa môže predstava lásky premeniť na nástroj kontroly.

Autorský text a réžia Alžbety Vrzguly stavajú inscenáciu do neustáleho napätia medzi fikciou a realitou. Herci vystupujú pod vlastnými menami, no zároveň stvárňujú postavy, ktoré ich presahujú a deformujú. Výsledkom je fragmentárne rozprávanie s prvkami stand-upu, priamej komunikácie s publikom a vedomej hry s jeho pozornosťou.

Inscenácia tematizuje aj samotný mechanizmus sledovania – kto koho pozoruje, kto určuje hranice intimity a kto sa stáva objektom verejného záujmu či dokonca majetkom verejnosti proti vlastnej vôli – a premieňa divadlo na priestor, v ktorom sa neistota a pocit ohrozenia prenášajú aj za hranice javiska.

Inscenácia Pokladík (Every Breath You Take) vznikla v bratislavskom Divadle Aréna v koprodukcii s nezriaďovaným divadlom Uhol_92. Pre autorku a režisérku Alžbetu Vrzgulu ide o jej prvú samostatnú inscenáciu na javisku zriaďovaného slovenského divadla.

Partnerom predstavenia je Banskobystrický samosprávny kraj.

Tanečný lovetrip Lost in Translation/Nájdené v preklade zachytáva intímny príbeh manželov a performerov Lívie MM Balážovej a Zebastiána Méndez Marína. Ona pochádza zo Slovenska, on z Kostariky – ich cesty sa preťali v Belgicku v medzinárodnom zoskupení Ultima Vez, s ktorým precestovali kus sveta, aby napokon zakotvili na Slovensku. V autorskom projekte vzniknutom v spolupráci s Nezávislým divadelným zoskupením Odivo premieňajú vlastnú skúsenosť na komornú performanciu o neustálom prekladaní (sa) – medzi jazykmi, krajinami, kultúrami aj identitami.

Ich prirodzeným vyjadrovacím prostriedkom je pohyb: dynamický fyzický jazyk na pomedzí tanca, performatívneho skate-parkouru či freerunningu a civilného gesta sa tu prelína so slovom a jemným humorom. V drobných situáciách, nedorozumeniach aj momentoch blízkosti odhaľujú, ako sa rodí spoločný jazyk dvoch odlišných svetov – od byrokratických absurdít až po rozdielne mentality a zmysel pre humor.

Autentický výraz bez potreby efektnosti, jednoduché gestá a jemný vzájomný kontakt. Prostredníctvom osobného príbehu otvárajú univerzálne témy migrácie, identity a hľadania domova i zachovania vlastnej integrity. Poetická aj hravá výpoveď o krehkej rovnováhe medzi „ja“ a „my“ – o tom, ako sa v neustálom preklade môžeme zároveň strácať aj nachádzať.

Moderná adaptácia klasického diela prináša autentickú výpoveď mladej hereckej generácie k témam moci, manipulácie, korupcie a straty slobody. Bakalárska inscenácia je mozaikou sugestívnych výtvarných a pohybových obrazov, využíva prvky animovaného divadla a kladie priame otázky o etike a morálke – v paralelách, ktoré sú nepríjemne aktuálne.

Partnerom predstavenia je Trnavský samosprávny kraj.

Emoňovia sú hravá rozprávka pre deti od 3 rokov, ktorá ich sprevádza svetom emócií – od radosti až po hnev či strach – a ukazuje, že všetky pocity sú prirodzené a v poriadku. Jemne a zrozumiteľne otvára tému práce s emóciami aj pre najmenších divákov a ich rodičov.

Predstavenie je realizované v režime tzv. relaxed performance, teda je citlivo prispôsobené aj deťom so zvýšenou zmyslovou citlivosťou či neurodivergentným divákom. Komorný priestor, znížená kapacita, možnosť oddychu v relaxačnej miestnosti aj sloboda reakcií vytvárajú bezpečné divadelné prostredie, v ktorom je vítané každé dieťa také, aké je.

Inscenácia Dospelosť Divadla z Pasáže uzatvára voľnú trilógiu (Norma, Čajka, Dospelosť) o tom, ako spoločnosť kategorizuje ľudí s mentálnym znevýhodnením. Tentoraz sa vracia k jednej z najviac zraňujúcich nálepiek: „večné dieťa“. Označenie, ktoré môže znieť ochranne, no v skutočnosti spochybňuje kompetencie, rozhodovanie aj právo na vlastnú zodpovednosť. Akoby dospelosť nebola skúsenosť, ale privilégium.

Inscenácia vznikla metódou devised theatre – z dialógov, osobných príbehov a skúseností samotných herečiek a hercov. Výsledkom je citlivo-vtipná mozaika, v ktorej sa stretáva humor s hnevom, neistota s odvahou a osobná skúsenosť s jasnou spoločenskou výpoveďou. Každý hlas je jedinečný a zároveň súčasťou spoločného tvaru.

Minimalistické pohybové obrazy a kolektívna energia ansámblu vytvárajú sústredený javiskový priestor, v ktorom sa jednotlivé príbehy spájajú do spoločnej výpovede: dospelosť nie je pevná hranica, ale proces – neustály zápas o identitu, slobodu a uznanie.