Jeden nevinný moment, ktorý sa vymkne z rúk. Stretnutie, ktoré malo byť krátke a bezvýznamné, sa mení na začiatok dlhodobej, dusivej skúsenosti, z ktorej niet jednoduchého úniku.

Monodráma vychádza zo skutočného príbehu Richarda Gadda o zvláštnom vzťahu stand-up komika a jeho stalkerky. O vzťahu, ktorý sa postupne mení na psychologicky dusivú skúsenosť a zásadne naruší jeho život. Podľa tohto príbehu vznikol aj celosvetovo úspešný seriál Baby Reindeer, jeden z najsledovanejších titulov Netflixu posledného obdobia.

Príbeh sleduje, ako autora táto skúsenosť konfrontuje s vlastnými hranicami, zraniteľnosťou a napokon aj s traumou, ktorú dlho potláčal a nedokázal pomenovať.

Intímna výpoveď o tom, ako sa blízkosť môže premeniť na ohrozenie a ako nás niekedy k pochopeniu seba samých dovedie až stretnutie s tým najnepríjemnejším.

Inscenácia vznikla metódou kolektívnej tvorby ako metaforická dokudráma s presahmi do osobných aj verejných udalostí, ktoré tvorcovia reflektovali priamo v priebehu procesu. Dynamické, hudobne vrstvené javiskové dianie sa rozvíja ako štylizovaný, stupňovaný chaos, ktorý postupne otvára zdanlivo banálne, no v skutočnosti závažné témy – napríklad aj parodické situácie zo života grantového prosebníka.

V jadre ide o sondáž do fungovania pracovného kolektívu a ekonomiky nezávislej kultúry, kde sa porady, hierarchie a financovanie menia na groteskný obraz systému. Repliky pôsobia ako fragmenty scénického čítania, často bez emocionálneho prežitku, čo ešte viac zvýrazňuje pocit únavy a absurdity.

Tvorcovia tak prostredníctvom fragmentárnej výstavby, hudby a hereckej improvizácie vytvárajú obraz spoločnosti, v ktorej sa osobné skúsenosti prelínajú so širšími spoločenskými traumami a štrukturálnymi problémami financovania kultúry na Slovensku.

Autorská inscenácia Hra na Boha, debut nezávislého divadla dNO, vychádza zo skutočnej udalosti z roku 1960 – brutálnej trojnásobnej vraždy v námestovskom kostole. Príbeh 21-ročného muža, ktorý sa po sérii drobných deliktov a násilných činov ocitol na okraji spoločnosti, vyústil krátko po jeho prepustení z väzenia do jedného z najotrasnejších zločinov v dejinách slovenskej kriminalistiky.

Inscenácia neponúka rekonštrukciu prípadu, ale skúma jeho presahy – pamäť, mlčanie a traumu, ktorá pretrváva v komunite dodnes. Vychádza z rozsiahleho dokumentárneho výskumu (archívne materiály, súdne a vyšetrovacie spisy, oral history či výpovede pamätníkov) a prepája ho s výrazne štylizovaným divadelným jazykom.

Vzniká tak nechronologická, fragmentárna kolektívna výpoveď, v ktorej sa stretáva fakt a fikcia, dokument a obraz. Fyzické a hudobné divadlo tu otvára témy násilia, alkoholizmu, individualizmu a spoločenskej ľahostajnosti, nie ako izolované príčiny, ale ako súčasť prostredia, ktoré tragédiu umožnilo.

Hra na Boha zároveň reflektuje hranice medzi dobrom a zlom, vinou a trestom, vierou a prázdnotou. Jednotlivec aj štát tu vstupujú do priestoru „božského“ rozhodovania o živote a smrti – a zároveň ho spochybňujú.

Inscenácia získala viacero ocenení a bola uvedená na domácich aj medzinárodných festivaloch vrátane Mondial du Théâtre v Monaku a AACT WorldFest v USA.

Intímna a zároveň naliehavá performancia, ktorá vznikla z nutnosti – a práve preto pôsobí tak presne. Režisérka a performerka Veronika Malgot v nej premieňa nedostatok prostriedkov na tvorivý princíp: z pôvodne plánovaného kolektívneho projektu sa stáva osobná, surovo úprimná one woman show. Názov pritom neodkazuje len na stav kultúrneho prostredia, ale aj na jeho konkrétne dôsledky – na moment, keď jedno rozhodnutie zasiahne nielen umelecký projekt, ale aj život celej rodiny.

Na pomedzí stand-upu, vizuálnej poézie a performatívnej spovede rozvíja asociačný prúd úvah o materstve, emigrácii, umeleckých ambíciách aj krehkosti budúcnosti. Jej výpoveď je hlboko osobná, no nikdy nezostáva uzavretá – dotýka sa širšieho pocitu neistoty, ktorý dnes formuje nielen kultúru, ale aj naše každodenné rozhodnutia. Namiesto rezignácie však Malgot volí jemnú iróniu, nadhľad a schopnosť premeniť aj beznádej na čin.

Inscenácia balansuje medzi ľahkosťou a bolesťou, medzi hravosťou a existenciálnou otázkou „čo ďalej“. Performerka si podmaňuje publikum autenticitou a nepredvídateľnosťou, pričom otvára aj tabuizované témy s odzbrojujúcou priamočiarosťou.

Kultúra konca je dôkazom, že aj v čase rozpadu môže vznikať silné, živé divadlo. A že práve z pocitu konca sa niekedy rodí nový začiatok.

Príbehy starých ľudí bývajú nesúvislé, preskakujú medzi menami, dátumami aj jazykmi – a predsa v sebe nesú pamäť mesta. Treba ich ešte počúvať? A ako budeme raz my rozprávať o dnešku – o svadbe, o obyčajných dňoch, o živote v Bratislave? V akom jazyku? A čo ak pamäť stratí svoj jazyk?

Inscenácia vychádza z knihy Rozviazané jazyky od Jozefa Tancera, ktorá prostredníctvom spomienok pamätníkov odhaľuje mnohovrstevnatý jazykový svet medzivojnovej Bratislavy – mesta, kde sa prirodzene prelínali slovenčina, nemčina a maďarčina a kde jazyk vždy znamenal viac než len dorozumievanie: určoval, ako si pamätáme, čo si pamätáme a ako o tom rozprávame – v súkromí aj na verejnosti.

Tvorcovia pracujú s týmto materiálom ako s inscenovanou oral history: fragmenty spomienok skladajú do viacjazyčného dialógu, v ktorom sa vedľa nostalgie objavujú aj napätia a konflikty. Minulosť tu nie je idylická ani uzavretá – neustále sa prepisuje a vstupuje do prítomnosti, ktorá sa raz sama stane spomienkou.

Slovensko-maďarsko-nemecké predstavenie uvádzame s titulkami vo všetkých troch jazykoch.