S kufriskom ako svet prichádzam do Martina v stredu 24. júna, teda tretí deň festivalu Dotyky a spojenia. Keďže (sa) balím na štýl poslednej nepobozkanej deviatačky v triede – chaoticky a nad spoločensky tolerovateľnú mieru –, mám tri outfity na deň. Rátam s vysokými teplotami, nechcem svojím potom kaziť umelecké zážitky spolusediacich. V nedeľu balím väčšinu nepoužitého oblečenia a úplne nedotknutý mejkap a odličovač. Sme tu a sme v tom všetci spolu. V divadle, teple, vo vyhorení aj radosti.
Fico, klobásy
Tristné podmienky slovenskej kultúry v područí súčasnej vládnej koalície už ani nestoja za zmienku. Zablokovanie trojročných zmlúv (zo strany Fondu na podporu umenia) na dlhodobé projekty sa dotklo aj martinského festivalu. Okrem povestných supov, čo sa vedia priživovať na mršinách, sa však stále vedia zlietnuť aj holubice mieru a podpory, preto Dotyky a spojenia pokračovali v plánovaní programu vďaka podpore mesta, kraja či iných partnerov. Keď vysvitlo, že peniaze z FPU tento rok predsa len prídu, organizačný tím partnerom poďakoval za pomoc a niektorým ju vrátil.
Medzisektorová podpora na linke mesto – župa – štát (plus súkromný sektor a návštevníctvo formou fundraisingových kampaní) bola lajtmotívom diskusií MLOKtalk. Tie sa začali v stredu, keď o divadle a dramaturgii hovorili Katarína Batková, výkonná riaditeľka Via Iuris, a Martin Sládeček, umelecký šéf Divadla Husa na Provázku. „Divadlo může řešit spoustu problémů, ale ne svůj smysl,“ povedal druhý spomenutý moderátorovi Jakubovi Molnárovi. Na doobedňajších diskusiách som sa zúčastnila aj minulý rok a vo svojej reportáži som vtedy napísala o mantre zriaďovateľov: „Keď bude na divadlo, nebude na futbal.“ Na dvadsiatych Dotykoch som zároveň očakávala v diskusiách viac ponosovania, no skôr na mňa prehováralo akési zmierenie.
Dnes sme ešte ďalej: stále sa združujeme, Otvorená kultúra pripravuje Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK), zriaďovatelia si postupne uvedomujú potrebu prehľadných dotačných schém pre regionálnu kultúru – aby sa o pomoc mohli uchádzať všetci za rovnakých podmienok, a nie iba sledovať, ako štedré dotácie dostávajú festivaly klobás. Od zmierenia sme sa posunuli k (prepytujem) tichej nádeji. Toto všetko podčiarkla štvrtková diskusia s názvom Divadlo a mesto. S Mirom Zwiefelhoferom hovorili Daša Lofajová, riaditeľka odboru kultúry Žilinského samosprávneho kraja, Peter Cagala, riaditeľ Zaži v Trnave – Mestské kultúrne stredisko, a Milan Zvada, riaditeľ CNK Záhrada v Banskej Bystrici. V piatok sa diskutovalo na tému divadlo a festivaly, pričom existencia Dotykov a spojení, Divadelnej Nitry či Kiosku úzko súvisí s miestami ich konania a s pomocou, ktorú od konkrétnych miest či župy jednotlivé organizačné tímy dostanú. Ďalšou témou diskusií sa nevyhnutne stali aj darcovské kampane. Fundraising bol teda pomenovaný skôr ako prirodzená a dôležitá časť podpory, než len ako milodary do natrčenej ruky. Ako spolupatričnosť do budúcna. Záznamy týchto diskusií (ako aj rozhovorov s kreatívnymi tímami po predstaveniach či Finále o tom, v akej kondícii je slovenské divadlo) si môžete pozrieť na YouTube festivalu.
Divadlo ako orákulum
Na akreditáciu som si vybrala lístky na predstavenia, ktoré som ešte nevidela, s jednou výnimkou, ktorou bol Nosorožec Slovenského národného divadla. Sčasti preto, lebo sa hral dvakrát, sčasti preto, aby som opäť videla prácu hereckého kolektívu pod taktovkou režisérky Júlie Rázusovej. Navyše som ocenila aj diskusiu po predstavení, ktorá poodhalila zámery či proces vzniku nápadu inscenovať túto Ionescovu hru.
Štvrtok odštartoval Posledný prípad Viktora H., ktorý naštudovalo Nové divadlo. Bolo fascinujúce sledovať mladé publikum z balkóna: viacerých z nás lákalo sledovať, ako mládež reaguje na jednotlivé vyhrotené momenty, napätie či gore (explicitné a extrémne násilie, brutalita či krvavé scény). V duchu frazeologizmu „Po smiechu býva plač“ sme najskôr zažili rozmarný vianočný kabaret, aby sme sa ocitli v krutej tragédii.
Toto motto vo mne silne rezonovalo aj po večernom predstavení Alex. Performance Adama Draguna (a ďalších) pod vlajkou Projektu Batyskaf a pražského kultúrneho projektu Archa+ označujem za vrchol svojich diváckych zážitkov na festivale. Pripisujem to trom veciam: okrem tém a spracovania i tomu, že na sedadlách v Národnom dome sedeli ľudia z divadelného prostredia. Milovníci a milovníčky, ale predovšetkým aktéri a aktérky. Každému a každej z nich teda Alex naštopoval do krku horkú pilulku o vlastnej tvorbe, sebaobraze, ilúziách aj únave. O Dragunovej performance je dobré vedieť čo najmenej, aspoň tak sa mi to divácky marí, pretože moment prekvapenia tu zohráva podstatnú rolu.
Z inscenácie Hej, Pookie (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, Zvolen) pochádza aj nadpis tohto textu (ak som si citáciu správne zapísala). Hoci som v tento deň videla ešte Na medveďov! (Slovenské komorné divadlo Martin) aj Pokladík (Divadlo Aréna), najviac ma zaujala práve „inscenácia pre všetkých násťročných aj ich rodičov, ktorí majú občas pocit, že svet dospelých a svet tínedžerov bežia v úplne iných hrách.“ Hej, Pookie (v réžii Alžbety Vrzgula) je skvelým príspevkom do divadla pre násťročných, ktoré býva často opomínané a predstavuje náročnú výzvu, keďže jazyk aj témy mladých rýchlo mutujú, strácajú na aktuálnosti a stávajú sa nefunkčnými a trápnymi. Otvorenosť výpovedí dospelých v tejto inscenácii nezostarne, keďže je už a priori stará, a úprimnosť zostáva svieža najdlhšie.
Festival som i ja ukončila sobotou, keď som videla dve predstavenia: Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux (Divadlo Jána Palárika v Trnave) a Hru na Boha (dNO z Námestova). Druhé spomínané patrilo do sekcie Veľkú nulu prstom na tabuľu. Festivalová rada sa totiž rozhodla vyjadriť podporu nezávislým subjektom, ktoré pre rozhodnutia Rady FPU nezískali grantovú pomoc. Ostatné inscenácie z tejto sekcie som už mala možnosť vidieť, preto som programovo prenechala miesto takým divákom a diváčkam, čo by ich videli premiérovo. Táto sekcia pripomenula, že nezávislé divadlo na Slovensku potrebuje nielen symbolické gestá solidarity, ale aj stabilnú a predvídateľnú verejnú podporu, bez ktorej sa bude priestor pre odvážnu a experimentálnu tvorbu zužovať. Mnohé inscenácie teda ukazujú budúcnosť (respektíve boli pripravované v móde, ktorý sa ukázal ako prorocký), no predpovedať dianie v štátnej pomoci kultúre bude ťažšie. Ako sa navyše dajú obhájiť škrty v odbore, ktorý je už aj tak dlhodobo podfinancovaný?
A bude to mať aj prestávku?
Okrem predstavení a diskusií Dotyky a spojenia tradične ponúkajú večerné koncerty na námestí, workshopy a stretnutia, burzu kníh (výťažok použije Turčianska knižnica na nákup nových titulov), online žurnál i podcasty, ktoré si môžete vypočuť. Vypichnúť musím stredajšie Stretnutie Asociácie divadelných dramaturgov a dramaturgičiek (ADD). Ako nie úplne nestranný pozorovateľ som sa na toto podujatie votrela aj ja. Vyštudovala som síce aj dramaturgiu, ale tú filmovú, a s divadelnou mám mikroskúsenosti zo strednej školy či počas výpomoci pri niekoľkých inscenáciách neprofesionálnych súborov. „Hoci ADD vznikla a primárne pôsobí v Česku, jej ambíciou je osloviť aj slovenských kolegov a kolegyne, a preto je toto stretnutie zároveň príležitosťou na vzájomné spoznanie a otvorenú diskusiu,“ písalo sa v programe. To sa na mieste aj naplnilo. Za všetky podnety spomeniem napríklad argumenty Jakuba Molnára, ktorý stretnutie viedol. Hovoril aj o tom, ako má každý svoje publikum: PR oddelenie vidí iné publikum, iné pokladňa, iné dramaturg či dramaturgička, iné herci a herečky. Odteraz na tieto publiká budem myslieť častejšie. (Pod čiarou ešte musím spomenúť príjemnú konštruktívnu atmosféru a dramaturgické vtipy, napríklad na adresu prezentácie: „Ten projektor je nakrivo. Je to náhoda alebo zámer?“ Ak ste dramaturg či dramaturgička a chcete sa o ADD dozvedieť viac, čoskoro bude spustený web tejto asociácie.)
V čase klimatickej katastrofy spôsobenej človekom nemôžeme uvažovať o budúcnosti kultúry bez toho, aby sme neuvažovali o udržateľnosti. Nemala by byť témou iba pre obsah inscenácií, ale aj pre samotnú prevádzku kultúry – od energetickej náročnosti budov cez mobilitu až po produkčné modely a prístupy. Zatiaľ stačí vziať si do sály vejár a potom sa podeliť s kolegyňou o balenie vegánskych nanukov. Podpora štátu v tomto smere však nezodpovedá rozsahu výziev, ktorým naša krajina čelí. Nielen v kultúre.
Z Martina som neodchádzala s ľahším kufrom, než s akým som prišla, ale zato s hlavou plnou nových podnetov a otázok o budúcnosti slovenskej kultúry. Dotyky a spojenia aj tento rok ukázali, že divadlo dokáže pomenovať prítomnosť skôr, než ju my stihneme pochopiť. Preto však potrebuje podmienky, aby mohlo existovať aj zajtra. Martinský organizačný tím je odhodlaný vytvoriť aj 22. ročník festivalu… a ja sa už naň môžem začať baliť.
Soňa Uríková: Dotyky a spojenia 2026: Na dnes stačí to, že existuje zajtra. In: mloki.sk, 6. júla 2026
Výraznou črtou výberového obdobia tohtoročných Dotykov a spojení je vyšší počet inscenácií pre tínedžerov. Od polovice marca 2025 do polovice marca 2026 ich malo premiéru deväť. V programe festivalu Pre mladé publikum napokon prevažujú, čo odráža nielen zvýšenú kvantitu, ale aj kvalitu diel pre túto vekovú kategóriu.
Na prelome sezón sa skončila jedna etapa bratislavského Divadla Ludus, ktoré od roku 2018 programovo tvorilo práve pre vekovú kategóriu 12+. Dnes sa už volá Divadlo Malá scéna a jeho ďalšie smerovanie je nejasné. V sledovanom období mu do repertoáru pre mladé publikum pribudli dve inscenácie. Verbum je performance lecture Andreja Kalinku o komunikácii a dorozumievaní. Je to dielo zaujímavé pre stredoškolákov aj dospelých, ktoré performatívnymi postupmi a silným zástojom hudby o komunikácii nielen hovorí, ale ju obecenstvu i ponúka.
Aj Nox et solitudo, inscenácia režiséra Rastislava Balleka, kladie na násťročné publikum značné požiadavky mentálnej spoluúčasti. Cez ideu Ivana Kraska ako básnika a zároveň inžiniera spája lyriku s technikou a ponúka spôsob, ako pristupovať k poézii na divadelnom javisku.
V nitrianskom Novom divadle vychádzali pri tvorbe pre obecenstvo na prahu dospelosti z prozaického diela – románu Ladislava Fuksa Příběh kriminálního rady. V spracovaní režiséra Šimona Spišáka je inscenácia Posledný prípad Viktora H. štúdiou vzdoru voči otcovi.
V Bábkovom divadle Košického kraja zas siahli po komiksovej predlohe. Podľa grafického románu Sone Balážovej a Dávida Marcina Dozvedela som sa, že žiješ vznikla live puppet cinema inscenácia režiséra Gejzu Dezorza. Pre košické stredoškolské obecenstvo môže byť lákavá nielen nepoznanou formou, ale aj upriamením pozornosti na dejiny mesta a osudy jeho obyvateľov počas druhej svetovej vojny. V BDKK v tomto období mysleli na svojich dospievajúcich a dospelých divákov hneď dvakrát. V priestore štúdia Jorik realizovali s režisérom Braňom Mazúchom aj experimentálnu inscenáciu The Factory (Párty pre 50 najkrajších ľudí). Ide o vykročenie z komfortnej zóny – nové príležitosti a výzvy dostali herci a herečky súboru, ale aj diváci. Komunikovať s inscenáciou inšpirovanou životom Andyho Warhola (okrem iného umelca, na ktorého bol spáchaný atentát) vyžaduje ochotu zanechať konvenčné očakávania, ktoré sa spájajú s inštitúciou nesúcou v názve označenie bábkové divadlo.
Spôsob, ako sa prihovoriť tínedžerom, hľadali aj v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí, kde režisér Marián Pecko naštudoval inscenáciu #nevidíšma. Je budovaná prostriedkami divadla fórum – metódy v slovenských zriaďovaných divadlách použitej prvýkrát – a tak majú diváci a diváčky možnosť počas predstavenia ovplyvniť vývoj deja.
Z inscenácií pre túto vekovú kategóriu do popredia vystupuje Hej, Pookie! zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Unikátny koncept Alžbety Vrzguly a Kataríny K. Cvečkovej je postavený na transgeneračnom prístupe, ktorý nenúti hercov hrať tínedžerov (čo je veľmi problematické zadanie), ale umožňuje im prehovoriť cez vlastné skúsenosti z obdobia dospievania. Inscenácia má značný potenciál – môžeme ju odporučiť nielen organizovaným stredoškolským skupinám, ale aj ako skutočne rodinné predstavenie, ktoré v domácnostiach s násťročnými následne poslúži ako „icebreaker”.
V dvoch prípadoch vytvorili divadelné dielo samotní tínedžeri. Divadlo Jána Palárika v Trnave predstavilo už druhú inscenáciu, ktorú so žiakmi a žiačkami ich Detskej divadelnej akadémie realizoval profesionálny inscenačný tím. Peter Tilajčík a Michaela Fech nevychádzali z literárnej predlohy či vopred zadanej témy. Inscenácia V mojich snoch je prezentáciou úprimných výpovedí účinkujúcich a otvorením dialógu s rodičmi, starými rodičmi a učiteľmi. Diskusie po predstaveniach sú toho dôkazom.
Odlišné je dielo Profundum neformálneho zoskupenia bratislavských gymnazistov. Mladý tvorivý tím v ňom nielen autenticky, prislúchajúc veku, ale aj filozoficky spracúva otázky samoty, plynutia času a bytia. Pracujú pritom s odkazmi na Goetheho, Baudelaira či Vivaldiho.
Na opačnom konci vekovej škály mladého publika sa nachádzajú batoľatá. Na Slovensku sa už ustálene tvorí aj pre deti vo veku od jedného do troch rokov – a to v nezávislých aj zriaďovaných divadlách. V Bábkovom divadle na Rázcestí realizovala na začiatku sezóny 2025/2026 Monika Kováčová batolárium A prečo? Hneď „vedľa” v banskobystrickom Divadle Štúdio tanca majú deti už od troch rokov možnosť navštíviť tanečnú interaktívnu inscenáciu Kukuk.
Na malých, ale aj bojazlivých či divadelne neskúsených mysleli aj v Divadle Jána Palárika v Trnave. V réžii Petra Palika tam vznikla inscenácia Emoňovia, ktorá ako prvá na Slovensku využíva prvky relaxed performance. V praxi to znamená, že je prispôsobená potrebám detí na autistickom spektre alebo so zvýšenou zmyslovou citlivosťou. Ak sa deti cítia prestimulované, môžu kedykoľvek počas predstavenia odísť do pripravenej relaxačnej miestnosti a neskôr sa vrátiť. Samotná inscenácia detailne spracúva rôzne emócie a vysvetľuje, že všetky majú miesto v ľudskom prežívaní. Menej presvedčivo s podobným zámerom pracuje inscenácia Polievočka pána Plcha v réžii Jána Mikuša v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Dôležitosť emócií v živote dieťaťa spracúva, na rozdiel od trnavskej inscenácie, povrchne. Tematické zameranie komorného diela Petra Weincillera v Teatre Colorato prezrádza samotný názov Il buio – hrdina, ktorý sa nebojí tmy. Tlmočí myšlienku dôležitú aj pre dospelých, že bez tmy niet svetla. V Bratislavskom bábkovom divadle sa režisérka Joanna Maria Gierdal rozhodla spracovať citlivú a náročnú tému rozvodu rodičov a prežívanie tejto zmeny z pohľadu desaťročného dieťaťa. Marína. Príbeh z hlbín sa snaží ponúknuť nádej, že po silných emóciách sa môže rozbúrená hladina upokojiť.
Na inscenácie pre vekovú skupinu, ktorá v detstve divadlo navštevuje najčastejšie – škôlkarov a školákov – môžeme nazerať aj optikou predlohy a rozdeliť ich tak na dve skupiny. Prvú vytvárajú dramatizácie literárnych predlôh. Slovenskí dramaturgovia a dramaturgičky siahajú nielen po tradičných rozprávkach, ale aj po zaujímavých súčasných knihách.
Myšlienku dobre známeho príbehu posunul Andrej Kalinka v inscenácii Snehová kráľovná a čierne zrkadlo v Bratislavskom bábkovom divadle do asociatívnej roviny. V súlade s jeho chápaním divadelnej inscenácie ako multidruhového diela zohráva dôležitú úlohu aj hudobná zložka. S reinterpretáciou populárnych rozprávok pracuje aj režisér Matej Truban. Do svojich menších diel realizovaných v Divadle Houže Zlatá rybka a Krutohustý les alebo O Jankovi a Marienke vkladá popkultúrne odkazy, ktoré rozpozná skôr dospelý divák. Napriek tomu jednotlivé posolstvá inscenácií pôsobia nielen edukatívne, ale aj hravo a vtipne. V oblasti ekológie a životného prostredia sa v sledovanom období vyskytli dve inscenácie – Kde je Afrika? podľa predlohy Ľuboslava Paľa v Bratislavskom bábkovom divadle a Líška s dúhovými očami podľa knihy Márie Lazárovej v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Inscenácie však len málo využívajú potenciál témy. Zo zahraničnej literatúry čerpali v Bábkovom divadle Žilina, kde režisérka Silvia Vollmann naštudovala Zošidlo podľa populárnej knižnej série Guy Bassa.
Českými predlohami sa inšpirovali v košických divadlách. Kým v Národnom divadle naštudoval Michal Onduš takmer dvojhodinovú dramatizáciu Werichových Troch veteránov, v Bábkovom divadle Košického kraja Braňo Mazúch zas komornú krátku inscenáciu pre deti už od dvoch rokov – Nádherný utorok podľa predlohy Daisy Mrázkovej.
Druhou skupinou sú inscenácie nových pôvodných hier. Neskutočné príbehy Mórica Beňovského, text Pavla Viechu a Martina Krča vznikol pre Bratislavské bábkové divadlo. Vo Viechovej koncepcii objaviteľské cesty slovenského grófa a madagaskarského kráľa konfrontuje umelá inteligencia. Na konci inscenácie (a Beňovského výprav) je všetko doslova zapletené a poprepletané, čo núti nielen detského diváka zamýšľať sa nad pravdivosťou dobre známeho príbehu. Charakteristickou črtou inscenácie je dôsledná kombinácia divadelných prostriedkov a netypická práca s priestorom – využitie celej divadelnej sály pre komplexnú scénografiu.
Podobné pokusy o inscenácie, ktoré oslovia tzv. rodinné publikum, teda rodičov rovnako ako deti, sme sledovali v bratislavskom Divadle Aréna (Gejza Dezorz: Panna z Černého mora) a v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka (Lenka Garajová: Záhada starého divadla).
Charakter veľkolepej pesničkovej show z prostredia ZOO, ale so zahmleným myšlienkovým posolstvom má inscenácia Tom a Lola (Martin Fefe Žúži, Slavo Solovic) v Divadle Nová scéna. Bez údernej myšlienky, ale aj formálne rozpačitá je inscenácia hry Ivety Horváthovej Lebo medveď v Bábkovom divadle Žilina.
Inscenácie z výberového obdobia Dotykov a spojení 2026 sa vyznačovali snahou vzdelávať najmladších aj dospievajúcich v oblasti emócií, či už šlo o odbúravanie vzájomného stereotypného vnímania generácií, úpravu samotného hracieho priestoru tak, aby bol vhodný aj pre citlivé publikum alebo umožnenie mladým divákom zasiahnuť do vývoja deja v otázkach, ktoré sa ich priamo alebo nepriamo dotýkajú.
Tvorcovia rôznych generácií často siahali po filozofických, lingvistických či historických témach, ktoré vo svojich inscenáciách nespracovávali prvoplánovo, ale mladých divákov vystavovali kognitívnej námahe. Na druhej strane sa v slovenských divadlách objavili aj tituly, ktoré boli ladené mainstreamovo a s dôrazom na efekt.
V približne rovnakej miere tvorivé tímy prinášali nové pôvodné hry a siahali po literárnych predlohách, ktoré v niektorých prípadoch čiastočne reinterpretovali. Tvorcovia sa nesústredili iba na formovanie estetického vnímania mladého diváka, ale aj na jeho miesto v spoločenstve a na emočné prežívanie, ktoré je dôležitou súčasťou osobnostného rozvoja i širšieho spoločenského smerovania.
Dominika Dudášová a Lenka Dzadíková, členky dramaturgickej rady festivalu
Slovenské divadlo a kultúra sa ocitli v komplikovaných časoch. V mnohom súčasný stav a procesy, ktoré sa práve odohrávajú, pripomínajú deväťdesiate roky minulého storočia. V európskom divadle dostali označenie „nasty nineties“, avšak ich divokosť a škaredosť vyplývali predovšetkým z reakcie na letargiu estetizovaného divadla voči skutočným spoločenským a umeleckým problémom tej doby. V slovenskom kontexte by sme mohli toto obdobie nazvať aj „rozkolísané deväťdesiate roky“.
Bolo to obdobie, keď sme sa v divadelnej komunite museli vyrovnať s mnohými nerozumnými zásahmi do sféry kultúry a umenia. V divadelnom prostredí sa rušili a reorganizovali inštitúcie, vymieňali sa ľudia v riadiacich funkciách, zanikali festivaly, oslabovala sa systematická divadelná reflexia aj podpora pôvodnej domácej tvorby. Pre divadlo to naozaj neboli ľahké časy. V spoločnosti však zároveň existoval istý konsenzus v tom, že zmena systému a myslenia – teda prechod od totality k demokracii – prináša v ranej fáze aj omyly, turbulencie a systémové zlyhania. V slovenskom divadle sa prejavili sériou zásahov vedúcich k neželanej diskontinuite a len veľmi postupne sa nám darilo nachádzať optimálne riešenia mnohorakých kríz.
Prešli sme náročnú cestu, ale dospeli sme k fáze občianskej spoločnosti, slobodného umenia, diverzifikovanej siete kultúrnych inštitúcií, ku kombinovanému dotačnému mechanizmu, ktorý umožňuje tzv. rozhodovanie zdola na základe odbornosti, a najmä sme dozreli do štádia sľubnej plurality divadelných tém, foriem, zoskupení. Nové typy divadelnosti umožnili pristupovať k našej minulosti a prítomnosti s nezaťaženým pohľadom, vytvárať aplikované divadelné aktivity, prinášať experimenty a výrazné, originálne autorské poetiky, korešpondujúce aj s európskym divadelným vývinom. Na troskách starých rezíduí sme začali budovať čosi nové, veriac, že sa poučíme z vlastných sebadevastačných pochybení.
Dnes sa situácia opakuje, ale v inom garde. Divadlá a divadelníci sa nestačili ešte ani zregenerovať z obdobia pandémie COVID-19, ktoré de facto obmedzilo ich činnosť na minimum, a už musia čeliť novým, reálnym existenčným tlakom aj skúškam odolnosti v časoch, ktoré už nie sú len divoké či rozkolísané, ale temné. Sú to naše časy, ktoré – parafrázujúc Filozofa z Brechtovej Reči o časoch (Rede über die Zeit) – pripomínajú návrat temných síl minulosti: útlaku, militarizmu, fundamentalizmu, poníženia či regresívnych autoritárskych mikropolitík, vynárajúcich sa v zlomových spoločenských okamihoch pod maskou prirodzenosti a výrazne vplývajú aj na súčasný divadelný diskurz.
Mnohí z nás si iste pamätajú, aké to bolo, keď sa uvoľnili prísne opatrenia a diváci sa opäť prišli do divadiel nadýchnuť. Bolo cítiť radosť zo spoločného stretnutia medzi javiskom a hľadiskom a zvláštnu vďaku za návrat do normálnych pomerov. Azda ako kedysi, keď sa diváci v minulom režime chodili nadýchnuť do malých pivničných divadiel závanu nesprofanovaného myslenia a subverzného humoru.
Obdobie, ktoré malo byť logicky rekonvalescenčné a stimulačné, nabralo nečakane opačný spád. Už počas roka 2025 začala rada Fondu na podporu umenia výrazne upravovať a krátiť sumy navrhnuté odbornými komisiami. Postihnuté boli najmä nezávislé autorské divadlá z regiónov a krajské divadelné inštitúcie. Divadlo Pôtoň (Bátovce), Slzy Janka Borodáča (Prešov), Odivo (Banská Bystrica), Divadlo Kontra (Spišská Nová Ves), Divadlo na hojdačke (Žilina), bratislavské divadlá SkRAT, Uhol_92, NOMANTINELS, Jedným dychom, TREPP a ďalšie zoskupenia nezískali finančnú podporu. Ide pritom väčšinou o zoskupenia s najvýraznejšou a najoriginálnejšou scénickou poetikou, ktoré otvárajú aktuálne spoločenské témy a majú potenciál rezonovať aj v zahraničí, hoci primárne pôsobia v regiónoch. Podporu z fondu nezískal ani medzinárodný festival Drama Queer, ktorý sa však uskutočnil vďaka verejnej zbierke.
Čo sa zriaďovaných divadiel týka, už v júli 2025 združenie samosprávnych krajov SK8 dôrazne upozornilo na rozhodnutie rady FPU, ktoré výrazne znížilo alokáciu pre tieto inštitúcie – podľa SK8 až o 70 %, čo zásadne skomplikovalo realizáciu dramaturgických plánov divadiel v Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, Martine a ďalších mestách. Nasledovali ďalšie rozhodnutia FPU vrátane zmeny štruktúry podpornej činnosti, ktorá viedla k vylúčeniu kultúrnych centier ako žiadateľov o podporu a zároveň na jar tohto roku vyvolala neistotu okolo platnosti viacročných zmlúv pre desiatky festivalov, časopisov, kultúrnych centier.
Odborné komisie boli označované za „odtrhnuté od reality a previazané s nezávislou kultúrnou obcou“, viacročné dotácie za „privilegované granty podporujúce klientelizmus úzkych elít“, nepodporenie žiadostí na vznik nových scénických diel či činnosti nezávislých divadelných inštitúcií bolo odôvodnené opakovanou úspešnosťou týchto žiadateľov a ich bohatou dotáciou v predchádzajúcich rokoch (bez ohľadu na kultúrny a spoločenský prínos zrealizovaných aktivít), či rámcovaním niektorých projektov ako potenciálne ideologicky problematických. MK SR opakovane komunikovalo potrebu očistenia kultúrneho sektora, minimalizovania vplyvu mimovládnych organizácií a návratu podpory pre „skutočné umenie“ reprezentujúce národné či tradičné hodnoty.
Zaujímavou bola aj reakcia politických nominantov na vlnu kritiky voči týmto postupom a presadzovanému naratívu, ktorá vyústila v dve priam kultové mediálne vystúpenia:
Teraz to všetko zhrňme: nezávislé divadlá – 0, kultúrne centrá – 0, festivaly a viacročné projekty – 0, nesprávne interpretované národné a tradičné hodnoty – 0, divadelná reflexia – na minime a tak ďalej, a tak ďalej. V slovenskej divadelnej triede už teraz viacerí z najtalentovanejších a najzaujímavejších tvorcov píšu prstom veľkú nulu. Otázka znie, kam zmizla – alebo ešte len zmizne – školská krieda.
Verejnosť na sociálnych sieťach začala posielať umelcov, najmä hercov, „normálne“ pracovať – teda k lopate, za pokladňu v supermarkete či do inej manuálnej práce. Nezávislé divadlá a kultúrne centrá, podobne ako festivaly, boli označované za príživníkov „nacucnutých“ na verejné zdroje, ktorí si majú na seba zarobiť sami. Veď ak je inscenácia či festival dobrý, musia sa vedieť uživiť na trhu.
V tomto kontexte je alarmujúci ešte jeden, na prvý pohľad nenápadný posun: z finančnej či ekonomickej konsolidácie, o ktorej vieme, že je nevyhnutná, sa postupne stáva nástroj ideovej a ideologickej konsolidácie – teda normalizácie. Dochádza k tomu nenápadne, prostredníctvom polarizácie spoločnosti živenej obrazom dekadentného umelca – darmožráča, ktorý žije nad pomery z našich daní.
Okolnosti, v akých sa práve slovenská divadelná kultúra nachádza, sa zapíšu do divadelných dejín zrejme ako obdobie „tekutej úzkosti“, existenciálnej neistoty, ale aj stavu pohotovosti (mobilizácie) a odolnosti. Práve divadlo sa dnes stáva pomyselným krízovým štábom, ktorý v reálnom čase vyhodnocuje mieru ohrozenia demokratických, ale aj humanistických princípov a hľadá cesty, ako ich spoločensky chrániť, dať hlas autentickej ľudskej skúsenosti a národným hodnotám vrátiť ich plnohodnotný význam.
Divadlo v dialógu s realitou
Napriek citeľnej neistote v oblasti divadelného umenia a kultúry priniesol posledný rok viacero pozoruhodných inscenácií s potenciálom rezonovať aj v širšom európskom kontexte. Dramaturgická rada vyberala z viac ako stovky videných inscenácií, samozrejme tých divadiel, ktoré svoje tituly dokázali v premiére uviesť a bolo možné ich aspoň na najbližších reprízach vidieť. Výber hlavného festivalového programu predstavuje reprezentatívnu vzorku toho najinšpiratívnejšieho, čo v uplynulom období vzniklo. Vybrané tituly spája dôraz na originálne scénické postupy a výrazný autorský jazyk ako prostriedok artikulácie spoločensky i umelecky aktuálnych tém. Nejde pritom o ich doslovné pomenovávanie, ale o inscenácie, ktoré spoločenské problémy a výzvy odhaľujú prostredníctvom rôznych vrstiev autentickej ľudskej skúsenosti či spoločensko-politických mechanizmov. Zároveň otvárajú dialóg s obecenstvom v umeleckej aj občianskej rovine, ktoré sa dnes nevyhnutne prelínajú.
Záujem tvorcov a tvorkýň sa koncentruje na náš hodnotový horizont, smerovanie spoločnosti, ale aj na výpovede o medziľudských a partnerských vzťahoch. Dotýkajú sa fenoménov, ako sú bezpečnosť v online priestore, vyhorenie, sociálna a hmotná deprivácia či význam umenia a krásy. Inscenácie kladú podnetné otázky o blízkosti, empatii a humanizme aj s ohľadom na medziľudskú odlišnosť, no nevyhýbajú sa ani celospoločenským problémom, keď poukazujú na ohrozenia právneho štátu a demokratických princípov. Ich výpovede sú niekedy dôvetkom udalostí, inokedy až výstražnými proroctvami do budúcnosti – o našom vzťahu ku krajine, jej histórii, prírode a miestu v európskom spoločenstve.
Popri takomto zameraní inscenácií sa v celkovej divadelnej škále prirodzene objavil aj celý rad (a nie malý) interpretačného divadla rôznorodej kvality. Od produkcií remeselného rázu až po celkom zaujímavé pokusy priniesť viac než len štandardne urobenú inscenáciu. Týmto ambicióznejším pokusom však často chýbala kompaktná celistvosť, väčšia miera originality a potenciál podnietiť dialóg. Dramaturgia festivalu tento rok pri výbere zohľadňovala aj toto kritérium.
Aktuálne tvorkyne a tvorcovia siahajú čoraz viac po postupoch autorského divadla. Zdá sa, že tento prístup, vychádzajúci z kolektívnej tvorby či zo zberu a spracovania dokumentárnych materiálov, umožňuje autentickejšie reflektovať naše časy a tvorivo sa angažovať. Príznačným javom bolo menšie zastúpenie nezriaďovaných divadiel, čo odzrkadľuje negatívne dôsledky rozhodnutí rady FPU o obmedzení ich podpory. Možným, hoci zrejme nie dlhodobo udržateľným, riešením je vznik jedinečných spoluprác medzi zriaďovanou a nezriaďovanou scénou.
Vo výbere túto tendenciu reprezentujú dve koprodukcie – Pokladík (Every Breath You Take) a Lost in Translation/Nájdené v preklade. Prvá z menovaných vznikla na objednávku Divadla Aréna a vytvorila ju podľa svojho autorského textu režisérka Alžbeta Vrzgula, zakladateľka a hlavná tvorivá osobnosť nezávislého bratislavského divadla Uhol_92. Hoci v Česku má už na konte niekoľko inscenácií v zriaďovaných divadlách, na Slovensku ide o jej prvú veľkú réžiu samostatného celovečerného titulu. Aj v kamennom divadle však dokázala uplatniť svoje už charakteristické režijné postupy založené na autorskej rešerši a dramaturgickom skúmaní zvolenej problematiky, kolážovosti a civilného vedenia herca, v ktorého prejave sa stierajú hranice medzi autentickým a performatívnym. Práve autenticita a osobná ľudská integrita v kontraste k verejnému vystupovaniu v spoločnosti (vrátane tej digitálnej) sú otázkami, ktoré v tejto inscenácii so svojím tvorivým tímom skúma.
V druhom prípade – pri diele Lost in Translation/Nájdené v preklade – prepojenie nezávislej a zriaďovanej scény presahuje rámec finančnej či inštitucionálnej výpomoci a je priamo vtelené do tvorivej poetiky a výsledného tvaru. Za konceptom reflektovať výzvy kladené pred cudzinca žijúceho na Slovensku a byrokratické problémy spojené s nepriaznivým systémom stojí tvorivé duo zoskupenia Odivo, Mária Danadová a Monika Kováčová. Ich pohybovo-činoherná inscenácia vychádza z osobných zážitkov tanečníka Zebastiána Méndeza Marína a jeho manželky, tanečnice Lívie MM Balážovej, pôsobiacich aktuálne v Divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Táto spolupráca podčiarkuje nielen kultúrnu, ale aj žánrovú rozmanitosť v rámci tvorby a je láskavou ukážkou otvorenosti komunikovať a porozumieť si aj napriek (zdanlivým) rečovým bariéram. O multikultúrnosti a multilingválnosti uvažoval aj mladý tvorivý kolektív nezávislej maďarsko-slovenskej platformy TREPP v inscenácii Akcent. Vychádzajúc z knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky priniesli obraz niekdajšej Bratislavy, ktorá dodnes ostáva obrazom viacnárodnej spoločnosti, prirodzenej kultúrnej výmeny a vzájomného obohatenia. Špecifickosť nášho stredoeurópskeho regiónu zase glosovala inscenácia Pupek – Všetko medzi východom a západom z dielne Tanečného divadla Ifjú Szivek podľa eseje Milana Kunderu vo výraznej hudobno-pohybovej symbióze. Tieto dve inscenácie boli tiež kandidátmi v užšom výbere dramaturgickej rady.
Meno režisérky Moniky Kováčovej, ako aj téma prekonávania odlišnosti, sa spájajú v programovom výbere s inscenáciou Divadla z Pasáže s názvom Dospelosť. Tá završuje trilógiu, na ktorej s herečkami a hercami divadla režisérka pracovala už od roku 2019. Aj táto inscenácia prináša úprimnú osobnú výpoveď tvorcov o témach, ktorými každodenne žijú. Tentoraz spoločne búrajú mýty o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením, na ktorých sa často nazerá ako na „večné deti“. Na minimalisticky uchopenom priestore prostredníctvom autentických výpovedí a hry s trefne voleným zástupným objektom prepájajú osobnú rovinu s kolektívnou reflexiou nie vždy pozitívneho obrazu dnešného sveta. Súčasťou ich posolstva je aj boj za relevanciu vlastnej umeleckej práce. Podobnou témou, ale z inej perspektívy, sa zaoberali aj iní tvorcovia a tvorkyne. Napríklad Peter Mazalán v inscenácii Etudy (Modrý salón SND) pootvoril ďalšie dvere do sveta ľudí s poruchou autistického spektra – v tomto konkrétnom prípade dospievajúceho syna a jeho starnúcich rodičov. Režisérka Kamila Polívková zas v intermediálne ladenej inscenácii hry Duchovia sú tiež len ľudia (Činohra SND) od švajčiarskej autorky Katje Brunner veľmi priamo konfrontovala divákov s problematikou starnúcej generácie, ktorá sa stáva príťažou a je zneviditeľnená vlastnými rodinami, spoločnosťou aj sociálnymi pracovníkmi.
O povahe umenia a kultúry – ich nedocenenia na jednej strane a prekarizácii smerujúcej k umeleckému vyčerpaniu na strane druhej – hovoria mnohovrstevné inscenácie ALEX a Nádherná záhrada po nej zostala. Kolektív performacie ALEX pod režijným vedením Adama Draguna uvažuje o význame umenia, ktoré niekedy vzniká aj za cenu vyhorenia tvorcov. Hoci je tu objektom záujmu jeden divadelný dramaturg, pocit nepríjemnej straty snov a zmyslu profesijnej stránky života pod tlakom pádu kultúrnych hodnôt má univerzálny presah.
Dokumentárno-rozprávačský prístup, príznačný pre režiséra a performera Adama Draguna, nájdeme aj v tvorbe Divadla Pôtoň. Jedným z ich posledných projektov je inscenácia Nádherná záhrada, po nej zostala, ktorá vznikla v spolupráci so zoskupením Bez javiska. Prostredníctvom nej prináša už zabehnutý kolektív Iveta Ditte Jurčová – Slavka Civáňová – Markéta Plachá tému nášho vzťahu ku kultúrnym hodnotám. Tvar na pomedzí performatívnej monodrámy, inštalácie a diváckej pochôdzky evokuje križovatku domáceho a svetového, minulosti a prítomnosti, ale aj tvorivého a ničivého potenciálu človeka a ľudstva. Je až úzkostným volaním po obnove kultúrneho dedičstva, ktoré chátra alebo je vydané napospas barbarstvu, a tak s ním odchádza aj naša pamäť a schopnosti vnímať, oceňovať a chrániť krásu v jej najrôznejších podobách. O tom, že v troskách je nielen naša kultúra, ale aj príroda, vypovedalo tiež viacero inscenácií, napríklad Vizičlovek (vodný ember) z Mestského divadla Žilina alebo Wild Wild Heart. Štúdia vnútorného pralesa v koprodukcii Divadla Štúdio tanca a Uhla_92. Spojitosti pritom možno nájsť v metaforickom jazyku – či výtvarne abstraktnom, alebo pohybovo asociatívnom, v apelatívnych prehovoroch postavy rozprávačky-sprievodkyne, ale aj v zrkadlení vnútorného chaotického rozpoloženia jednotlivca a vonkajšieho devastovaného ekosystému.
Problematiku poddimenzovaného umenia – teda stav, v akom sa naša kultúra nachádza a v ktorom budúce hodnoty vznikajú len za cenu prekonávania veľkých prekážok – v tohtoročnom festivalovom výbere reprezentuje jednak prevaha zriaďovaných divadiel, jednak inscenačné tematické línie. Divadlá v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu, kraja či mesta neostali oproti nezávislej scéne v rozmeroch občianskej a umeleckej angažovanosti pozadu. Do výberu sme zaradili aj dve diela režisérky Júlie Rázusovej, pohybujúcej sa rovnako na zriaďovanej ako na nezriaďovanej scéne. Napriek nárokom jej režijného rukopisu kladeným na herecký fyzický a rečový prejav dokáže s kolektívmi na oboch stranách tohto spektra vytvoriť komplexné tvary prehovárajúce o našej súčasnosti. Aj vzhľadom na stav v oblasti nezávislých zoskupení Rázusová tvorila posledný rok iba v kamenných divadlách. V Činohre SND uviedla absurdnú drámu Eugène Ionesca Nosorožec, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene autorský text Michala Ditteho OTA. Kým prvý prešiel menšou úpravou predlohy a v slovných i výtvarných narážkach trefne pointoval žitú realitu ako zdvihnutý prst nasmerovaný k budúcnosti (narastajúca hrošia koža, manipulovateľnosť a stádovitosť, stavy agresie aj ohrozenia slobody myslenia); výskum a adaptovanie dramatického osudu historickej osobnosti Oty Plávkovej v druhom prípade ponúkol paralely medzi obdobím normalizácie a dneškom. To, čo obe inscenácie okrem menovaného spája, sú aj ukážky a analýzy moci skupiny či kolektívu v kontraste k sile jednotlivca. V prvom prípade bezduchej masy, v druhom politických a ideologických zástancov bývalého režimu.
Líniu politického divadla, ktoré nebolo na Slovensku nikdy veľmi etablované, reprezentuje režijná tvorba Dávida Pašku, jedného z najzaujímavejších zjavov súčasnej mladej slovenskej réžie. Režisér siaha po komplikovaných a kontroverzných textoch a takých scénických riešeniach, ktoré mieria priamo na intelekt a kritické myslenie divákov. ENdsieg//Dobytie, podľa postdramatického textu rakúskej autorky Elfriede Jelinekovej, uvedené v Divadle Malá scéna, je inscenáciou zbavujúcou interpretov ich opôr v herectve klasickej dramatickej situácie a psychologického realizmu. Inscenácia je postdramatická a afektová zároveň. Tematizuje vzostup populistických lídrov vďaka rétorikám využívajúcim kultúrne mémy (teda akési kultúrne generické kódovanie) – v tomto prípade trumpizmu a hnutia MAGA v USA. Hoci inscenácia nasleduje groteskný úškrn Jelinekovej textu, Paška v nej zároveň ukazuje, ako sa z banálnych (digitálnych či virtuálnych) symbolov a agresívnej skratky stáva mocný nástroj na ovládanie davov, ako preniká do jadra vzťahov, rodín, viery a pomáha budovať kult neohroziteľnej politickej moci jedného muža. Paralel s ostatnými krajinami by sme našli viacero, Slovensko nevynímajúc. Na líniu dekonštrukcie a odhaľovania chorobných praktík moci nadväzuje aj jeho inscenácia hry Edwarda Bonda Saved/Spasení v Divadle Aréna. Zatiaľ čo v Endsieg/Dobytie režisér skúma vrchol politickej pyramídy a mémovú manipuláciu, v Saved/Spasení sa presúva k ich dôsledkom – k vyprázdnenosti a apatii, keď násilie už nie je vyprovokovanou reakciou, ale základnou esenciou svojvôle či sily. Do výberu sme spomedzi jeho inscenácií z posledného roka zaradili koprodukčný divadelno-filmový projekt Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux z Divadla Jána Palárika v Trnave, ktorý vznikol k osemdesiatemu výročiu konca druhej svetovej vojny. S ostatnými jeho inscenáciami ho viaže zvládnutie technických výziev live-cinema, ktoré už nie je len ozvláštňujúcim prvkom, precízna práca s hercom v intenciách súčasného brechtovského divadla, no najmä opakujúci sa obraz sveta na hranici kolapsu.
Viackrát využitým prvkom v sledovaných inscenáciách sa stal zbor či viachlas ako princíp vyjadrenia názoru polis, respektíve kritického verejného postoja. Hybnou silou sa stal v triptychu z prostredia vojnového teroru Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux, no objavil sa aj v kabaretno-historickej inscenácii Metropolka zo Spišského divadla, kde sa tvorivý tím pod režijným vedením Viktora Kollára vyrovnával s našou farebnou totalitnou minulosťou.
Precízny kolektívny výkon výlučne ženského obsadenia dominuje tiež v inscenácii Slovenského komorného divadla Martin Na medveďov!!! v réžii Lukáša Brutovského. Menovaná inscenácia je dôkazom, že aktuálnu spoločenskú klímu možno reflektovať aj prostredníctvom tragifraškovej rozprávky, inšpirovanej našou „ľudovou slovesnosťou“ či virálnymi konšpiráciami. Trpkosť otázok mocenského ega a vzťahu patriarchálnej spoločnosti k žene i krajine, ktoré sa už istú dobu nesú inscenáciami Lukáša Brutovského, vyznieva o to silnejšie, že ich kladú postavy v rámci hry s divákom. Podobne Brutovský postupoval aj v multižánrovej pestrofarebnej revue, Rím aj Košťany (SKD Martin), odkazujúcej na výrok niekdajšieho martinského dramaturga, že dobré divadlo má osloviť diváka v malých Košťanoch rovnako ako v metropolitnom Ríme. Inscenácia vznikla metódou improvizácií a hereckých etúd. Tematizuje poslanie regionálneho divadla – očakávania divákov verzus ambície tvorcov. S nadhľadom odhaľuje divadelné zákulisie, ale aj rétoriku súčasného vedenia rezortu kultúry. Divák v nej totiž nechce divadlo, ktoré ho núti myslieť, ale divadlo ako relaxáciu, ktorá ho nebude zaťažovať v už aj tak neblahej životnej realite. V mene záchrany tradičných hodnôt sa dokonca nezdráha vykonať teroristický čin únosu divadelnej dramaturgičky a výmenou za jej prepustenie požaduje zmenu dramaturgického plánu. Trpká a smiešna sebareflexia toho, čo od divadla očakávajú diváci, prevádzka, tvorcovia, ale implicitne aj dnešní verejní strážcovia jeho „ideálneho“ poslania.
Tvorkyne a tvorcovia prinášali poväčšine obrazy absurdné a temné, bez výraznejších možností či mechanizmov nápravy. Takým je aj inscenácia Banský kvet Národného divadla Košice. Hoci ide pôvodne o maďarskú súčasnú drámu, neexpanzívna adaptácia na slovenské pomery umožnila tvorcom pod režijným vedením Karola Rédliho reflektovať malú spoločenskú jednotku ako zástupný znak širšej, bolestínsko-beznádejnej reality. Inscenácia pritom stojí na koncentrovanom hereckom výkone v hlavnej postave a na precízne vystavaných vzťahoch, ktoré dávajú vyniknúť tragikomickému napätiu textu. Zároveň ide o ukážku tradičnejšie ukotvenej inscenačnej poetiky, ktorá aj bez výraznejších formálnych experimentov dokáže artikulovať silnú spoločenskú výpoveď. Z inej perspektívy na Slovensko a jeho kultúru nazrel režisér Rastislav Ballek v inscenácii DPOH text Lajčiak. Ak je Banský kvet reflexiou sociálnej beznádeje prostredníctvom malej dedinskej komunity, kde sa ako východisko z marazmu núka a aj bežne využíva samovražda, Ballek ponúkol dekonštrukciu mýtu či osudu slovenského intelektuála vytesneného na perifériu. Táto inscenácia cielene rezignuje na tradičné dramatické štruktúry a namiesto nich buduje náročný fragmentovaný intertextuálny tvar (pre režiséra už príznačný rukopis) – obraz slovenskej kultúry uviaznutej v bludnom kruhu vlastnej priemernosti, kde je akýkoľvek pokus o prekročenie provinciálneho tieňa vopred odsúdený na neúspech. Celkové vyznenie tak len prehlbuje onen spomínaný leitmotív bezútešnosti, v ktorom sa nadpriemerné vzdelanie, briskná myseľ a nezávislé kritické uvažovanie javia ako nepatričné, ba až obťažujúce elementy.
Letmý pohľad na sledované ročné obdobie ukazuje, že naša divadelná komunita vykazuje schopnosť akútnej citlivosti voči stavu a problémom spoločnosti aj jednotlivcov. Prejavuje nebývalú mieru vzájomnej spolupatričnosti a kooperácie naprieč rôznymi divadlami a kultúrnymi odvetviami. Reziliencia ako schopnosť čeliť prekážkam a prekonávať ich sa transformuje do rôznych fundraisingových platforiem, dobročinných a benefičných akcií či dobrovoľníctva. Do slovenského ľudského a kultúrneho kapitálu, na rozdiel od štátnych rezortov, sa dokonca neboja investovať svoje zdroje súkromné bankové subjekty. Je predsa všeobecne známe, že investícia do rozvoja ľudského a tvorivého kapitálu je tou najlepšou voľbou, ktorá v čase kríz môže napomôcť stabilizácii celej krajiny. Rovnako aj 21. ročník festivalu Dotyky a spojenia čelil finančným problémom a bez spomínanej podpory naprieč spoločenským spektrom by sa takmer neuskutočnil. Prevážili však konštruktívne, nie deštruktívne sily, a tak divadlo môže opäť v Martine komunikovať na celoslovenskej platforme. Za dramaturgickú radu sa žiada na záver vyjadriť azda len nasledovné: Sme s vami, buďte s nami. Budeme tam!
Elena Knopová a Alexandra Rychtarčíková, členky dramaturgickej rady