Inscenácia Pokladík (Every Breath You Take) vznikla v bratislavskom Divadle Aréna v spolupráci s nezriaďovaným divadlom Uhol_92 podľa autorského textu, ktorý na objednávku napísala režisérka Alžbeta Vrzgula. Tá dostala v slovenskom zriaďovanom divadle prvú príležitosť uviesť celovečerný titul. 

Dielo odhaľuje rôzne podoby stalkingu, teda fyzického aj virtuálneho prenasledovania. V patchworkovo vystavanom, miestami detektívno-tajomnom rozprávaní troch príbehov o rôznych druhoch ohrozenia venuje tvorivý tím pozornosť aktuálnemu medziľudskému odcudzeniu a zdôrazňuje potrebu zlepšiť kvalitu spoločenských vzťahov a zabezpečiť privátnu zónu jednotlivca.Influencerka stráca kontrolu nad svojím profilom na sociálnych sieťach, úspešného herca prenasleduje oddaná fanúšička a nahrádza ho jeho mladšia celebritná verzia, a policajná vyšetrovateľka čelí tyranizovaniu od bývalého partnera. Alžbeta Vrzgula prostredníctvom týchto veľmi živých a autentických príkladov reflektuje podstatu integrity osobnej identity a kladie otázky o bezpečí vo verejnom priestore vrátane online prostredia. V atraktívnej stand-upovej forme s prvkami humoru a v intenzívnom kontakte s publikom režisérka necháva na pomedzí fikcie a skutočnosti vyznieť krehkosť ľudskej osobnosti a nebezpečné riziká nahraditeľnosti a objektivizácie človeka, ktorý už nie je len samým sebou, ale stáva sa aj majetkom verejnosti.

Ota Plávková – novinárka, redaktorka, legendárny hlas banskobystrického rozhlasu, ale aj matka samoživiteľka, lokálpatriotka a občianka. Mala rozbehnutú úspešnú kariéru investigatívnej novinárky, no narazila na pokrivenosť doby a systému. V auguste 1968 nastal zlom, ktorý zásadne zmenil jej život aj celú krajinu. Plávková odmietla premenovať okupáciu na bratskú pomoc a mlčky sa prizerať nastupujúcemu režimu. Nasledovali normalizačné represie a praktiky tajných zložiek. Prišla o prácu, musela opustiť milovanú Bystricu, žiť so synmi v malom podnikovom byte, čeliť sledovaniu a zastrašovaniu. Dožila sa Nežnej revolúcie, no nie toho, za čo bojovala. Aj po zmene režimu zostali pri moci tí istí ľudia. 

Inscenácia dramatického textu Michala Ditteho v réžii Júlie Rázusovej nie je biografiou ani dokumentárnou drámou, hoci využíva autentické materiály a výpovede. Prostredníctvom postavy Oty sa sústreďuje na zlomové momenty, v ktorých sa preverujú charaktery a morálka. Paralelu s prítomnosťou prináša postava novinárky Laury, ktorá čelí praktikám oligarchie s politickým krytím. Tvorcovia ponúkajú dynamický, hudobne a zvukovo rytmizovaný tvar, v ktorom sa slovné konanie a dramatická situácia rozkladajú do fyzickej akcie a viacrolového herectva. Nie je to divadlo psychologického zážitku, ale apelatívnej výzvy. Inscenácia Ota kladie naliehavé otázky: ako prežiť v pohnutých časoch? Prispôsobiť sa tlaku v mene bezpečia a rodiny alebo ostať verný vlastnému presvedčeniu? A nenachádzame sa opäť v zlomovom bode dejín? Pravda, sloboda či demokracia tu nevystupujú ako samozrejmé istoty, ale ako krehké hodnoty, ktoré treba neustále obnovovať a obhajovať.

Nadčasová absurdná dráma rumunsko-francúzskeho dramatika Eugèna Ionesca rozpráva príbeh jedného mesta, kde sa objaví epidémia nosorožectva, ktorou sa postupne nakazia všetci obyvatelia okrem jedného. Hlavná postava Bérenger neprestáva brániť morálku i ľudské princípy, aj keď je to boj s veternými mlynmi. Hoci ide o takmer sedemdesiatročný text, inscenácia Činohry SND reflektuje aktuálnu napätú spoločensko-politicko-kultúrnu situáciu – spochybňovanie pravdy a faktov, nedôveru v médiá, školstvo a zdravotníctvo, vyprázdnenosť komunikácie či úskalia konformizmu a manipuláciu s masami. Zároveň varuje pred totalitným myslením a zriadením. Aj napriek apokalyptickej atmosfére, ktorú pociťujeme v smiechu cez slzy, presakuje z absurdne ladenej inscenácie aj nádej na humanizmus a zachovanie slobodnej vôle v politickom súkolí. 

Dynamický inscenačný tvar v réžii Júlie Rázusovej obsahuje mnoho odkazov na dnešok a prináša trpké posolstvo o strate ľudskosti, o premene človeka na zviera a o pocite bezpečia v stáde. Formálne ide o syntézu výraznej fyzickej hereckej akcie, živej i komponovanej hudby a výtvarnej zložky, ktorá minimalisticky, ale trefne reflektuje súčasnosť. Herec Roman Poláčik získal za ústrednú postavu Bérengera ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepší mužský herecký výkon sezóny. Júlia Rázusová bola za inscenáciu nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v kategórii Najlepšia réžia sezóny.

Režisér Dávid Paška vytvoril autorskú inscenáciu, v ktorej skúma naše vojnové stigmy a historickú traumu. V koprodukcii Divadla Jána Palárika v Trnave, poľského Divadla Jana Kochanowského v Opole a nemeckej Akadémie divadla a digitality v Dortmunde vznikol pri príležitosti osemdesiateho výročia konca druhej svetovej vojny náročný divadelno-filmový projekt, ktorý odkrýva príbehy niekoľkých svedkov nacistickej mašinérie. Prostredníctvom live cinema a telemostu sa prepájajú živé herecké akcie na poľskom a slovenskom javisku, ktoré dopĺňa film natočený pre inscenáciu v Deutsches Theater v Berlíne. Princíp synchronicity však neostáva iba v priestorovej rovine, ale objavuje sa aj v tej časovej, pretože inscenácia je mementom minulosti aj varovným signálom do budúcnosti. 

Na javisku hrá kolektív trnavských hercov príbeh osvienčimských väzňov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorí sa rozhodnú utiecť. Na projekčné plátno sa prostredníctvom telemostu z divadla v Opole prenáša príbeh poľskej fotografky Faye Schulman, odvážne stojacej proti nacistom i sovietom. Dianie dopĺňa film o židovskom hercovi Štefanovi Luxovi, odhodlanom verejne vyjadriť svoj odpor proti nacistickému Nemecku. Paškovi sa podarilo vytvoriť kompaktnú inscenáciu na pomedzí reportážneho dokumentu a fikcie, ktorá prináša silnú výpoveď o našej minulosti s hrozbou jej zopakovania. Dielo je plné napätia, eklektického víru podnetov a rýchlej strihovej dynamiky, čo odráža súčasné pocity kradmého ohrozenia. Vďaka zvládnutiu technickej náročnosti i hereckých výziev na poli jazyka a odstupu je to dielo scénicky jednotné a vyzreté. Inscenácia bola nominovaná na ocenenie DOSKY 2025 v dvoch kategóriách – ako Najlepšia inscenácia sezóny a Dávid Paška za réžiu v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle. Okrem toho sa stal Dávid Paška aj laureátom Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2025 v kategórii Mladý tvorca – divadlo.

Nádherná záhrada po nej zostala je viacvrstvové dielo prepájajúce performanciu, výtvarnú inštaláciu a zapojenie divákov, určené pre nedivadelné, chátrajúce priestory. Je inšpirované životom, myšlienkami a prácou českej barónky Sidónie Nádhernej, poslednej majiteľky zámku vo Vrchotovych Janoviciach. Najmä počas druhej svetovej vojny a po nej zasvätila Sidónia život záchrane rodinného sídla a parku – miest s nevyčísliteľnou historickou, duchovnou a kultúrnou hodnotou, ktoré sa v meniacich sa dejinách ocitali na pokraji zániku.

Libreto Slavky Civáňovej a výtvarné riešenie Markéty Plachej vychádzajú z biografických, dokumentárnych, archívnych a osobných materiálov (napr. denník, korešpondencia, fotografie). Režijná koncepcia Ivety Ditte Jurčovej pracuje s divákom ako aktívnym spolutvorcom. Vedie ho vonkajším aj vnútorným svetom Sidónie prostredníctvom inštalácií, vizuálnych a zvukových expozícií rozmiestnených v priestore. Divák si sám určuje trajektórie, vytvára kontexty a vzťahy, odkrýva vrstvy barónkinho sveta. Stáva sa aktívnym spoluhráčom pri overovaní pamäti a zmyslového vnímania, pričom performancia nenápadne otvára otázku kontinuity hodnôt. Performerka Simona Hudecová prácou s (ne)organickou hmotou, manifestuje existenciálnu potrebu starostlivosti, zveľaďovania a ochraňovania krásy vo všetkých jej podobách a formách. Krásu neprezentuje len ako estetickú kategóriu, ale ako občiansky postoj – ako formu konania, ktoré si zachováva integritu aj v podmienkach rozkladu. Nádherná záhrada tak nie je len konkrétnym miestom spojeným s historickou postavou. Je aktívnym gestom, ktoré pripomína, že schopnosť vnímať, prežívať a chrániť krásu nie je „aristokratickou“ výsadou, ale základnou formou spoločenskej zodpovednosti.

V Slovenskom komornom divadle Martin uviedli objavný titul takmer neznámeho uhorského autora Jánosa Margittaia, ľudovú tragifrašku Na medveďov!!! Hoci sa vzťahuje na začiatok 20. storočia a odkazuje na lokálne reálie až kocúrkovskej národnej povahy, pôsobí veľmi súčasne. Lukáš Brutovský vo svojej réžii zvýraznil motív mystifikácie, čo podporuje výlučne ženské herecké obsadenie aj groteskne zveličené kostýmy a masky scénickej a kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. Sme svedkami kvázi banálneho príbehu o nevere so známymi figúrkami mačistických samcov. Obyčajný Pastierik prejde susedovi cez rozum a aby si užil s jeho ženou, vyhlási, že sa po chotári potuluje medveď. Medvedí symbol je pre inscenáciu príznačným nositeľom viacerých geopolitických významov aj varovného proroctva.

Táto moderná rozprávka rozvíja príbeh o známej krajine, vzťahu jej obyvateľstva k prírode i histórii a tiež o emancipačnej ceste jednej slovenskej intelektuálky. V konzistentnom režijno-scénickom tvare dominujú výrazné popovo-baladické autorské skladby a bravúrne herecké výkony, presné jednotlivo i v súhre, v náročných pohybovo dynamických obrazoch. Je však možné, že je to celé aj inak. Tak ako v prípade dnešných konšpirácií a dezinformácií.

Ona pochádza zo Slovenska a hovorí po slovensky. On pochádza z Kostariky a hovorí po španielsky. Obaja sú talentovaní tanečníci a choreografi, ktorých prirodzeným vyjadrovacím jazykom je gesto a pohyb. Tanečný duet Lívie MM Balážovej a Zebastiána Méndez Marína, ktorý vznikol v spolupráci s autorsko-tvorivým tandemom Odivo, pozýva divákov do osobného, komorného príbehu prekladania (sa) – z jazyka do jazyka, z kultúry do kultúry, z miesta na miesto. Performatívny skate-parkour či free running v spojení so slovom a fyzickým jazykom tanca úprimne a s humorom ukazuje, ako je možné sa v neustálom preklade strácať aj nachádzať, skrývať aj znovu objavovať – od byrokracie cez rodinné a komunitné zvyky až po rozdielne mentality a zmysel pre humor. V dynamických momentoch fyzickej akcie a partnerskej interakcie sa tak odhaľujú drobné nedorozumenia, napätia aj momenty blízkosti, ktoré formujú ich spoločný jazyk. Tvorcovia pritom cielene pracujú s civilnosťou a autenticitou výrazu – bez potreby efektnosti,v jednoduchých gestách, ich obmenách a jemnom vzájomnom kontakte. Performancia okrem iného otvára otázku, ako si dnes v multilingválnom a multikultúrnom svete porozumieť, prijímať sa v láske aj odlišnostiach, navzájom sa prispôsobovať alebo absorbovať „iné – cudzie“, a pritom nestratiť samého seba. Lost in Translation / Nájdené v preklade je o hľadaní krehkej rovnováhy medzi „ja“ a „my“, o prekonávaní vonkajších prekážok aj vnútorných predsudkov, o vytváraní vlastného životného štýlu a domova uprostred neustáleho pohybu.

Inscenácia Dospelosť Divadla z Pasáže nadväzuje na inscenácie Norma (2019)a Čajka (2022), ktoré s herečkami a hercami s mentálnym zdravotným znevýhodnením vytvorila režisérka Monika Kováčová. Kým v Norme hovorili o predsudkoch, normatívnosti či „normálnosti“ a v Čajke o slobode a odvahe, v Dospelosti sa vracajú k problematike nálepky „večných detí“, ktorými nie sú, a k fenoménu pozitívnej diskriminácie. Vznikla trilógia, ktorou sa vinú hľadanie vlastnej identity a viera v akceptovanie inakosti v spoločnosti. Inscenácie prepájajú okrem motívov aj tvorivé postupy aplikovaného divadla (devised theatre) a kolektívnej tvorby, keďže priamo herečky a herci tvoria obsah diela na základe vlastných skúseností a svojho videnia sveta.

V citlivo-vtipnej mozaike má každý z hercov svoj výstup, rozvíjajúci jeho autentickú skúsenosť a náhľad na podstatu dospelosti. Herecký kolektív inscenáciou zároveň reaguje na opätovné spochybňovanie profesionality ich komunitného divadla, ktoré ešte aj dnes niektorí označujú za arteterapeutickú skupinu. Dielo neostáva len v hraniciach osobnej spovede, ale má aj silný presah k väčšinovej spoločnosti. Prináša podnetné sebareflektívne otázky, za akých okolností sa stávame dospelými, čo nás na tej ceste určuje a prečo sa vôbec musíme vzdať detstva. Nebolo by prínosnejšie, keby sme boli zodpovednými dospelými a zároveň ostali deťmi so snami a fantáziou? K hľadaniu odpovedí, kedy a ako sme prekročili pomyselný prah dospelosti, nás nabáda tvorivý kolektív svojou odzbrojujúcou úprimnosťou, blízkosťou a prostredníctvom asociatívnych minimalistických rozpohybovaných obrazov, kde jedinečnosť vždy dostáva kolektívnu podporu.

Tragikomédia Banský kvet je prvou časťou trilógie Banský región Csabu Székelyho, jedného z najvýraznejších autorov súčasnej maďarskej drámy. Pôvodne ju situoval do rumunského Sedmohradska – kedysi prosperujúceho baníckeho regiónu, ktorý dnes čelí ekonomickému a sociálnemu úpadku. Tento príbeh však presahuje konkrétnu geografiu či komunitu a adresne rezonuje aj v súčasnom slovenskom kontexte, kde sa z kedysi prosperujúcich oblastí stávajú mestá duchov, hladové doliny či neautentické rekreačné zóny. Tvorcovia presúvajú inscenáciu do gemersko-malohontskej oblasti a ukotvujú ju v jadrnom nárečí z okolia Jelšavy a Štítnika, v ktorom sa prelína slovenčina, nemčina a maďarčina. Tento jazykový mix je jednak rečovo pôsobivý, a zároveň určuje identitu pamäti a miesta. Výtvarná stránka inscenácie a réžia (podobne ako dramatický text) ťažia z ostrých kontrastov a kontrapunktov. Čierny humor sa tu snúbi s mcdonaghovskoudrsnosťou, akousi čechovovskou beznádejou a ťapákovskou nedvižnosťou. Podvratne sa pritom vynára aj otázka našich tradícií a sebaobrazu – toho, ako hlboko sú v našej kultúre prekryté idylickými obrazmi prírodných krás či folklórnou štylizáciou a opradené naratívmi chudoby, ktorá „cti netratí“. Inscenácia nastavuje zrkadlo tomu, ako dnes radi vidíme a prezentujeme sociálne periférie: ako folklorizovaný obraz tradície a národných hodnôt, estetizovaný (medializovaný) pohľad bez vzťahu ku každodennej realite.

Čo majú spoločné divadelný dramaturg okolo tridsiatky a desaťročné dievča, ktoré chce byť herečkou? Prečo život končí, keď máš trinásť? A kto je vlastne Alex? Performer Adam Dragun prináša na divadelné javisko hravé intermediálne dielo na rozhraní inscenovaného tvaru a autentického dokumentárneho záznamu. Vzniká ako koláž screen recordingov, mobilnej komunikácie, videozáznamov, rekonštrukcií, zápiskov a rozhovorov prelínaných so živou hereckou akciou. Je to dielo sledujúce vznik a prípravu sólo performancie, ktorá sa nakoniec nikdy neodohrá. Alebo je ňou samotný proces tvorby, skúšania, nachádzania a nenachádzania (sa)?

Východiskom je nečakaná SMS komunikácia režiséra s dramaturgom nemenovanej prestížnej slovenskej divadelnej inštitúcie. Dramaturg, vystupujúci pod menom Alex, začína pochybovať o zmysle svojej práce aj divadla samotného. Trpí únavou, prokrastináciou a vyhorením. Spoločne s Dragunom – každý z iného dôvodu – sa pokúšajú vytvoriť sólovú performanciu, ktorá by tento zmysel znovu pomenovala. Spolupráca sa postupne mení na proces balansujúci medzi tvorbou a osobnou výpoveďou, v ktorom sa stierajú hranice medzi inscenovaním a „terapiou“, medzi dokumentom a možnou mystifikáciou. Súčasťou je aj konkurz na detských nehercov ako Alexovo alter ego, z ktorého napokon vstupuje do performancie dievča. Dragun celý proces zaznamenáva, skladá a zároveň inscenuje ako akúsi prednášku o vlastnom projekte. Alex je hravou, miestami absurdnou, no zároveň provokatívne úprimnou výpoveďou o identite, divadle, hraní a potrebe nachádzať zmysel v tvorbe aj v živote